Folklór, povesti a povery

Medzi Šurianskym a Kostolnoseckým chotárom, poblíž železničnej trate a poľnej ceste do rekreačného areálu Tona stojí malá kaplnka. Stojí v tieni vysokých topoľov a priam volá o to, aby sa pri nej človek zastavil. Miestni ju volajú studnička. Kde sa tam vlastne vzala?

Údajne raz prišla silná búrka, pri ktorej sa vyvrátil veľký strom. V priehlbine po koreňoch začala vyvierať voda. Raz sa istá dievčina pozrela do tejto studničky a uvidela podobu Panny Márie. Romantická duša mladého dievčaťa však možno zazrela len svoj vlastný odraz na vodnej hladine. Bohabojní obyvatelia však na počesť Panny Márie studničku vykopali, upravili a postavili na tomto mieste malú kaplnku.

Zaujímavosťou je, že tu stáli kaplnky dve. Ako to už býva, Šurančania chceli mať vlastnú kaplnku a Kostolnosečania tiež. Aj ich poloha charakterizovala „dobré“ vzťahy medzi susedskými obcami - kaplnky stáli k sebe chrbtom... Neskôr bola však tá šurianska zbúraná aby sa ukončili večné spory o zázračnú vodu.

V roku 1947 bol kostolík ostrihomským biskupom konsekrovaný, tzn. že sa môže používať ako poloverejná kaplnka a môžu sa v nej slúžiť sväté omše. I dnes sa tu občas konajú pobožnosti k Panne Márii.

Vyvierala z nej pramenistá voda, ktorá osviežovala smädných pútnikov, či robotníkov na poli. Studnička je dnes pod oltárom a prístup k nej je zvonka, dvierka sú však zamknuté. Niekedy v 60. rokoch 20. storočia do nej mladí chlapci hodili zdochnutú mačku, čím znehodnotili vodu v studničke. Tým, že ľudia prestali z nej ťahať vodu, prameň sa zaniesol a začal vysychať. Možno by sa dal i prečistiť, no bolo by to náročné kvôli tomu, že je vrch studničky murovaním zúžený. Nič však nebráni tomu, aby ste sa tam raz nevybrali pozrieť.