História Požitavia
Rekonštrukcia starého tesárskeho kostola
Na Veľkej Morave, podľa historika P. Radkoša, už v 9. storočí existovali tzv. služobnícke osady povozníkov, studniarov, štitárov, tesárov, hrnčiarov, dvorníkov..., ktorí boli sčasti slobodným obyvateľstvom užívajúci pôdu občín. Od služobných označení tejto časti obyvateľstva vznikli obce pomenované Vozokany, Voderady, Štitáre, Tesáre, Hrnčiarovce, Dvorníky a pod. Názov dokladuje, že obyvateľstvo Tesár bolo slovenské a obyvatelia sa venovali spracovaniu dreva.
Po zániku Veľkej Moravy sa stali Tesáre vlastníctvom kráľa. Tesárske obyvateľstvo kráľ doplnil v polovici 11. storočia cudzím etnikom – Pečenehmi (lat. Bissenorum). Pečenehovia prišli spolu s Uzmi (Oguzmi) v roku 1068 a mali byť údernými oddielmi uhorského vojska. Lokality umiestnenia Pečenehov na Požitavsku boli Tesáre a Bešeňov. V Uhorsku nastalo pokojnejšie obdobie a úderné jednotky nemali využitie. Bolo potrebné, aby sa Pečenehovia živili prácou ako domáce obyvateľstvo a nie lúpežnými nájazdmi. Kráľ Gejza ich už vo svojom vojsku nechcel živiť a preto obe obce Pečenehov daroval kláštoru „ad arandum“ teda na oranie /...dedi etiam villam Bissenorum ad arandum nomine Tazzar super Sitoa, cum terra XX aratrorum et magnam silvam versus orientalem et meridionalem plagam cum pratis et pascuis...Insuper vero dedi aliam villam Hudwordiensium Bissenorum ad arandum super eandem aquam Sitoa cum terra septuaginta duorum aratrorum/. Kráľ časť obce daroval roku 1075 beňadickému opátstvu, ktorú v roku 1314 dal opát Pavol II. do prenájmu Nitrianskej kapitule a Petrovi z Plášťoviec. Druhá časť patrila hradu Tekov až do roku 1321. Tesáre mali zručných majstrov v obrábaní dreva a preto patrili medzi prvé obce Požitavska, ktoré si postavili drevený kostol.
V dávnej minulosti boli takmer všetky obce Požitavska situované v tesnej blískosti rieky Žitavy. Na brehu rieky Žitavy viedla stará cesta, ktorá spájala jednotlivé obce. Cesty viedli do Vrábel i do Beňadika a spomínajú sa aj v r.1276 ako „magna via in Werebel“. V Tesároch bola pri starom kostole aj križovatka ciest a druhá cesta spájala nitriansky hrad s hradom Tekov.
Na novej pamätnej tabuli starého kostola sa uvádza, že už v 11. storočí tu bol starý drevený kostol. V literatúre Cirkev v dejinách Slovenska (autor J. Ch. Korec) sa starý románsky kostol Zvestovania Panny Márie spomína po roku 1300. Na inom mieste sa uvádza, že medzi staré kostoly a farnosti pred rokom 1332 patril aj kostol a fara v Tesároch. V literatúre Series parochiarum et parochorum /archi-dioecesis strigoniensis/ sú záznamy o tesárskej farnosti až z roku 1397 Péterffy a najstarší kňaz Mikuláš /Nicolaus/ až z októbra 1438. Ďalšími zdrojmi informácií o starom tesárskom kostole sú najstaršie cirkevné vizitácie z r. 1559, 1561, 1647, 1657 a 1674. Domy obce Tesáre a to v časti Dolný koniec a Pináre, ale i starých Mlynian, boli hneď na brehu rieky Žitavy. Cirkevná vizitácia z roku 1561 uvádza, že kostol a cintorín boli celkom zničené Turkami v roku 1559. V Tesároch možno niektorí budú namietať, že sa teraz zrekonštruovala farská sýpka a nie kostol, ale nie je to celkom pravda. Vieme, že práve na tomto mieste stál starý nielen drevený, ale aj murovaný kostol, v ktorého okolí bol cintorín. Predpokladám, že drevený kostol v Tesároch bol neskôr nahradený kamenným kostolom a to bolo v jeho tesnej blízkosti. Drevený kostol v Tesároch sa používal až dovtedy, kým nebol vystavaný kamenný kostol a to trvalo aj niekoľko rokov, až potom drevený kostol zanikol. V roku 1652, podľa zdroja (M. a J. Gábriš), nebola kaplnka Zvestovania poškodená Turkami, hoci obec „ľahla popolom“. Aj keď kaplnka a jej okolie poslúžili v dňoch 26-27. VIII. 1652 počas bitky pri Vozokanoch ako miesto tureckého tábora, ostala neporušená. Kamenná stavba starého kostola stratila význam až postavením nového honosného kostola údajne v mieste Selepčéniho kaštiela, ktorý vyletel do povetria v roku 1683 pri návšteve a návrate poľského oslobodzujúceho vojska Jána Sobieskeho. Predpokladám, že material z kaštieľa sa použil na výstavbu nového kostola v Tesároch. Roku 1714 sa prestalo pochovávať v blízkosti starého kostola a bol zriadený nový cintorín, ktorý sa používa i dnes.
Ako vyzeral starý kostol? Informácie možno zistiť z cirkevných vizitácii, literatúry Július Gábriš - Dejiny tesárskej farnosti z roku 1937 skrátene citujem: „V roku 1755 cirkevná vizitácia hovorí, že tesársky kostol je veľmi starý. Celý je murovaný, ale od staroby a od stáleho podmývania riekou Žitavou je blízo k zrúteniu. Krytý je šindlom. Sanktuárium a sakristia sú klenuté, ale loď chrámu je povalovitá. Kostol je zasvätený Kráľovnej anjelov. Kostol má dva oltáre. Na hlavnom architektonickom oltári je obraz Panny Márie, ktorý dal v roku 1693 vymalovať Š. Kelko a ďalšie obrazy a sochy. Druhý oltár je s obrazom sv. Kataríny a po stranách drevené sochy sv. Ondreja a sv.Jána, sochy dvaja apoštoli a štyria anjeli a socha Nepoškvrneného počatia P. Márie, ktorý dal vyhotoviť O. Lackovič. Podlaha bola vykladaná tehlami. Dva rady lavíc, dva chórusy, bohato maľovaná a zlátená kazateľnica z r.1745, orgán zo štyrmi mutáciami, veža vymurovaná v roku 1725 s tromi zvonmi. Okrem murovanej veže boli na kostole ešte dve drevené vysoké vežičky...“ Predpokladám, že na základe zachovalých zvyškov stavby starého kostola a historických informácii boli zlikvidované sanktárium, sakristia a veže až koncom 18.storočia. Zvyšná časť kostola zostala a našla využitie ako sklad. Súčasná rekonštrukcia bola jediným a správnym východiskom, aby sa ešte niekoľko storočí zachoval starý tesársky cintorín, kde sa pochovávalo ešte aj v roku 1713. V prípade, že by trend v pochovávaní bol v budúcnosti formou kremácie, tak urnový háj v okolí starého kostola nebude pre domy ulice prekážkou, ale ozdobou.
Nový tesársky kostol bol vystavaný v rokoch 1760-3. Bolo to za účinkovania kňaza Martina Brnoláka, ktorého otec bol slovenský šlachtic. Prítomný bol aj šlachtic Ján Molonay (Ján Mlyniansky), synovec Selepčéniho (viď požitavský rodák ostrihomský arcibiskup Szelepchény).
Rekonštrukcia starého kostola v Tesároch môže byť príkladom aj pre ostatné obce Požitavska. Chátrajúce stavby nemusia strašiť centrum obce, ale zrekonštruované môžu slúžiť pre uchovanie hodnotných vecí, alebo ako priestor pre knižnicu, výstavnú sieň obce, či priestor pre stretávanie sa obyvateľov obce s rôznými záujmami.
Ďalšia použitá literatúra:
M.J.Gábriš, SLOVÁK miestokráľ a primas UHORSKA, Ba 1993
Miloš Marek Cudzie etniká na stredovekom Slovensku, MS 2006
SIMOR, NÉMETHY, BUZÁROVITS - SERIES PAROCHIARUM ET PAROCHORUM ARCHI - DIOECESIS STRIGONIENSIS, MDCCCXCIV /t.j.1894/
© Gabriel Šutka , 20. december 2011
Komentárov
RSS informačný kanál kometárov k tomuto článku.