Vráble pod boľševickým útokom
Nedávno sme na stránke ZITAVA.SK uverejnili článok „Kto zabil Vladimíra Veleckého“. V článku boli po prvýkrát uverejnené mnohé údaje o rodine Veleckovcov. Prednedávnom sa nám dostala do rúk zaujímavá kniha s názvom „Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919“. Na stranách 145-149 je uverejnený článok „Vráble pod boľševickým útokom“, ktorý napísal Vladimír Velecký, richtár mesta Vráble. Predkladáme ho v plnom znení...
Prvého mája 1919 napadly boľševické vojská našu garnizonu v Komárne, kde po tuhom boji boly odrazené a zahnané zpäť na maďarské územie. Od tohoto času, behom celého mesiaca mája, opakovaly sa väčšie-menšie prestrieľky v hraničnom úseku komárňanskom a v druhej polovici mája začaly aj prestreľky v úseku na Ipli. Zároveň boly v pohraničí rozširované zprávy, že Československá republika sa neudrží a že Maďari znovu obsadia Slovensko. Maďari južného Slovenska týmto zprávam, ktoré boly podporované ustavičnými prestrieľkami, dôverovali a poplašné chýry sa preto s úpornou vytrvalosťou rozširovaly, hlavne v pomaďarčených obciach pohraničných okresov.
Keď sa ku koncu mesiaca mája činnosť maďarskkých boľševikov na hraniciach ustavične stupňovala a boly rozširované zprávy, že Maďari prelomili front a obsadzujú Slovensko, musel som sa ako starosta obce Vráble, o veciach dôkladnejšie informovať. Po porade s hlavným slúžnym Jozefom Bullom, okresným četníckym veliteľom Karolom Vykoukalom a veliteľom vojenskej posádky poručíkom Bohumilom Vokounom, odobral som sa do Zlatých Moraviec k tekovskému županovi Dr. Martinovi Mičurovi, aby som si vyžiadal podrobné zprávy a vyžiadal pre prípad vojenského zákroku inštrukcie. Dr. Mičura sa spojil telefonicky s hlavným slúžnym v Leviciach Dr. Viktorom Ravaszom, ktorý ho uistil, že niet žiadnej obavy a nebezpečia. Sú síce vedené prestreľky so striedavým šťastím bojujúcich strán, ale že naše vojsko je pánom situácie; v Leviciach má garnizona prísnu pohotovosť a je pripravená k zasiahnutiu.
S touto zrpávou vrátil som sa do Vráblí a 1. júna v nedeľu odpoludnia, na schôdzke na okresnom četníckom veliteľstve, podal som horeuvedeným funkcionárom a vyšším úradníkom patričný výklad, ubezpečil a uspokojil som všetkých, že žiadne bližšie nebezpečie sa nepredvída. Ale ešte toho dňa o 10. hod. večer, keď ešte sme sa zo schôdze nerozišli, prišiel autom z Levíc major Dokoupil od 7. divízie z Nitry a žiadal telefonické spojenie s Dr. Mičurom. Sdelil tomuto, že slovácky (moravský) peší pluk, ktorý bol garnizonou v Leviciach, sa rozutekal aj so zbraňou domov, že mosty, vedúce cez Hron a Kálnicu, nie sú nikým strážené a že boľševické vojsko obsadilo Levice. Keď sa okr. četn. veliteľ Vykoukal opýtal majora Dokoupila, či je nebezpečie boľševického vpádu do Vráblí a ako sa treba v tomto prípade zachovať, ten mu odvetil, že nemôže udeliť žiaden rozkaz, ale že radí, aby sme boli opatrní a zachovali sa dľa vzniklej situácie. Celá garnizona vo Vrábľoch pozostávala z 31 legionárov, 5 četníkov a okresného veliteľa.
Prvou starosťou četníckeho veliteľa Vykoukala bolo, aby dostal do bezpečia exponovaných čsl. úradníkov a ich rodinných príslušníkov. Pre toto nechal ešte v noci zrekvirovať tri povozy, na ktoré usadil úradníkov s rodinami, mužov vyzbrojil zbraňami a poslal vozy o 1 hod. v noci smerom na Nitru, odkiaľ evakuovaní mali byť dopravení do vnútrozemia. Keďže situácia nebola celkom jasná, po porade zavolal okresný veliteľ Vykoukal četnícku stanicu v Leviciach, ale nedosiahol spojenia. Hlásilo sa mu vojenské veliteľstvo v Leviciach a na otázku, aká je situácia a čo je treba robiť, bolo mu slovensky odpovedané, že situácia je dobrá, aby len vrábeľská garnizona dočkala pokojne rána a ráno že sa ďalšie vysvetlí. Pri tom bolo ale počuť v telefóne hlas, ktorý upozorňoval telefonujúceho: „Vigyázz, elvtárs!“ Z topo nadobudli sme presvedčenia, že Levice sú skutočne obsadené boľševickým vojskom. K zaisteniu bezpečnosti a zisteniu situácie, poručík Vokoun vyslal vojenskú patrolu smerom na Čifáry. Patrola sa vrátila okolo 4. hod. s hlásením, že boľševické vojsko postupuje smerom na Vráble a dosiahla už skoro Čifár, t.j. 6 km od Vráblí.
Na základe toho opustila vojenská garnizona aj s četníctvom Vráble a obsadila výšinu pri hradskej, na vrábeľských viniciach. Asi o 5. hod. boľševická jazdná patrola o troch jazdcoch blížila sa k Vrábľom, zabočila do liehovaru, kde sa zdržala asi 20 minút a vracala sa zpäť do Čifár. Behom dopoludnia prichádzaly v rôznych, väčších aj menších skupinách pešo aj vozmo zbytky československého vojska, rozbitého na maďarských hraniciach a ustupujúceho na Nitru. Tieto zbytky na dotaz poručíka Vokouna sdeľovaly, že boly nútené ustúpiť na celom ipeľskom fronte a že boľševici postupujú. Vrábeľská garnizona vydržala na mieste až do neskorších hodín odpoludnia, keď sa situácia stávala pre ňu neistou, lebo pri Moravciach bolo počuť delostrelecký boj a pri Veľkej Mani silnú streľbu z pušiek. Taktiež nebolo možno docieliť telefonického spojenia. Preto garnizona ustúpila predvečerom smerom na Nitru, kam sa dostala v nočných hodinách.
Poručík Vokoun sa prihlásil u vojenského veliteľstva v Nitre a bol poslaný so svojím oddielom obsadiť Ivánka pri Nitre. Keďže československé vojsko pripravovalo evakuáciu Nitry, četníci aj ja sme boli taktiež dirigovaní do Hlohovca, kde sme prišli 3. júna 1919, ale dňa 4. júna vrátili sme sa z vlastnej iniciatívy zpäť do Nitry.
V Nitre som sa dozvedel, že Vráble sú obsadené boľševikmi a že moja teta, ktorá mi viedla hospodárstvo, bola odvlečená boľševikmi ako rukojemca a že je v nebezpečenstve života. Vyžiadal som si vtedy od vojenského oddielu nákladné auto a so 7. legionármi a dvoma četníkmi, ktorí sa dobrovoľne prihlásili, išiel som sa pokúsiť zachrániť tetu. Pred Vrábľami som sa dozvedel od svojich dôverníkov, že Vráble sú síce obsadené boľševikmi, ale iba slabším oddielom a že hlavný voj boľševických vojsk je ešte vždy v Čifároch. Nato, vďaka účinnému zasiahnutiu četníckeho strážmajstra Kalinu a legionárov, podarilo sa nám tetu zachrániť. Sobral som pri tejto príležitosti kontrolné kľúče pokladníkovi berného úradu a tak sme zachránili aj pokladňu berného úradu, lebo prednosta úradu Rott utiekol s jednou partiou kľúčov k boľševikom.
5. júna dozvedeli sme sa s okresným četníckym veliteľom Vykoukalom, že na Vráble postupuje stotnina československých námorníkov pod velením nadporučíka Vocelku. Pripojili sme sa k nim a postupovali s nimi na Vráble, ktoré aj boly bez boja napoludnie obsadené.
Boľševické vojsko, ktoré zbadalo obsadenie Vráblí československým vojskom, zahájilo čoskoro protiútok. Vyslalo na Vráble pancierový vlak, ktorý s vrábeľského nádražia začal ostreľovať Vráble dvoma delami a viacerými guľometmi. Súčasne zahájila útok na Vráble boľševická pechota po celej šírke forntu od Tajnej po Melek.
Veliteľ stotiny námorníkov npor. Vocelka hlásil útok boľševikov veliteľstvu divízie v Nitre a dostal rozkaz: „Boj prijať – posila na ceste!“ Disponoval 140 mužmi a troma guľometmi; tento počet ďaleko nevystačoval na obsadenie celého frontu a tak sa stalo, že bojovali jednotliví československí vojaci alebo patroly o 2-3 mužoch, roztratene po celej šírke okraja Vráblí. Boj trval nepretržite až do 9. hodiny večer, keď boľševický pancierový vlak aj pechota ustúpily, zanechajúc dvoch mŕtvych, na celej čiare. Ranených, ktorých mali veľký počet, boľševici odvliekli so sebou. Hájil som spolu s okresným četníckym veliteľom Vykoukalom, dvoma četníkmi a dvoma námorníkmi, úsek Vráblí pri rieke Žitave na šírke asi 300 krokov, pričom, keď sme dostali od boľševického pancierového vlaku paľbu z boku, boli sme nútení vydržať po krky vo vode – v Žitave – niekoľko hodín.
Po ústupe boľševického vojska, hoci sme boli premočení a skrehlí, súčastnili sme sa zisťovacích prác vytrhávaním koľajníc na trati Zlaté Moravce – Šurany, aby tak bol znemožnený nový nájazd pancierového vlaku a len k ránu, úplne vyčerpaní a premrznutí, pomýšľali sme na usušenie a občerstvenie čiernou kávou, lebo chleba nebolo. V tom čase dostavila sa aj sľúbená posila z Nitry – 1 pancierové auto, ktoré čiastočne zasiahlo do boja guľometmi na hradskej Vráble-Čifáry, kadiaľ ustupovali boľševici. Ďalšia posila, dve ľahké poľné delá, ktorým velel por. Italských legií Záhradník, prišla v noci a zaujala pozíciu na kopci vo vrábeľských vinohradoch. Dňa 6. júna okolo 9. hod. ráno boj začal znova delostreleckou paľbou na oboch stranách a odpoludnia silným náporom boľševickej pechoty. K večeru nebolo vyhliadky na udržanie pozície a preto veliteľ stotiny npor. Vocelka dostal z Nitry rozkaz opustiť Vráble a ustúpiť smerom na Nitru. Pri ústupe utrpel stratu dvoch mužov nepriateľskou bočnou paľbou z ohajských vinohradov. Československé vojsko ustúpilo až na výšinu pri Kálaze (Klasov). V noci dostalo posilu – prapor 39. legionárskeho pešieho pluku ťažkých húfnic a 7. júna ďalšie posily – prapor 54. pešieho pluku a 35. pešieho pluku a bateriu 7. pluku poľného delostrelectva, vedľa pomocných oddielov.
Na svätodušnú nedeľu dňa 8. júna, v časných hodinách ranných, bol zahájený útok československých vojsk s tak veľkým elánom, že boľševické vojsko bolo behom dňa zatlačené až po Kálnicu a dňa 9. júna pokračovalo v útoku a zatlačilo boľševikov až do Levíc. 10. júna bol útok ale zastavený protiútokom železnej divízie Prónayovcov a československé vojsko muselo zase ustúpiť až ku Vrábľom. Veliteľstvo brigády Kiefferovej, ktoré dňa 10. júna sa presťahovalo z Nitry do Vráblí, muselo zas ustúpiť na Veľký Lapáš. V neustálych bojoch, vedených so striedavým šťastím boľševici boli zase prinútení k ústupu veliteľstvo brigády presídlilo opätovne do Vráblí, aby 17. júna zas ich opustilo a vrátilo sa do Veľkého Lapáša. Medzitým sa na oboch stranách konaly prípravy k rozhodnému boju. Boľševici zosilovali svoje pozície na výšinách Horného Ďúradu za Čifármi a československé vojsko zakopávalo sa na čiare Tajná-Čifáry-Melek a pripravovalo sa na rozhodnutý útok. 19. júna, v časných ranných hodinách, začala boľševická ofenzíva. Hlavným strediskom útoku boľševických vojsk bola obec Čifáry, na ktorú boľševici sústredili svoju pozornosť a bombardovali ju bubnovou paľbou ťažkého delostrelectva, tak, že v krátkej dobe bolo zapálené 19 domov a granátmi a šrapnelmi boly poškodené skoro všetky stavenia.
Najzúrivejšie strieľali na rímsko-katolícky kostol, ktorého veža bola úplne rozstrieľaná a kostol shorel. Pri tom útoku dopadlo do Čifár okolo 3000 delových strieľ, pričom z pozostalých občanov bol jeden zabitý a dvaja ťažko ranení. Pobité bolo veľa dobytku a rôzneho domáceho zvieractva. Majetková škoda bola odhadnutá na 1.349.817,- Kčs. Nápor boľševikov bol ale československým vojskom odrazený.
V obci Telince boly taktiež rozstrieľané domy a škoda činila asi 30.000,- Kčs. Vo všetkých obciach, ktoré boľševici behom bojov obsadili, keď aj prechodne, spôsobili obyvateľstvu státisícové škody – odohnali dobytok, vyrabovali pivnice a sýpky a čo nebolo pribité, všetko odviezli. Tiež odvliekli do zajatia rôzne význačnejšie civilné osoby. Prednosta stanice Veľká Maňa Reiner bol v noci prepadnutý boľševikmi a odvlečený do zajatia a len po šiestich týždňoch prepustený.
Konečne okolo 25. júna nastalo prímerie. Boľševici vyprázdnili obsadené časti Slovenska a nastalo vyjednávanie o definitívne slovenské hranice.
Prvého mája 1919 napadly boľševické vojská našu garnizonu v Komárne, kde po tuhom boji boly odrazené a zahnané zpäť na maďarské územie. Od tohoto času, behom celého mesiaca mája, opakovaly sa väčšie-menšie prestrieľky v hraničnom úseku komárňanskom a v druhej polovici mája začaly aj prestreľky v úseku na Ipli. Zároveň boly v pohraničí rozširované zprávy, že Československá republika sa neudrží a že Maďari znovu obsadia Slovensko. Maďari južného Slovenska týmto zprávam, ktoré boly podporované ustavičnými prestrieľkami, dôverovali a poplašné chýry sa preto s úpornou vytrvalosťou rozširovaly, hlavne v pomaďarčených obciach pohraničných okresov.
Keď sa ku koncu mesiaca mája činnosť maďarskkých boľševikov na hraniciach ustavične stupňovala a boly rozširované zprávy, že Maďari prelomili front a obsadzujú Slovensko, musel som sa ako starosta obce Vráble, o veciach dôkladnejšie informovať. Po porade s hlavným slúžnym Jozefom Bullom, okresným četníckym veliteľom Karolom Vykoukalom a veliteľom vojenskej posádky poručíkom Bohumilom Vokounom, odobral som sa do Zlatých Moraviec k tekovskému županovi Dr. Martinovi Mičurovi, aby som si vyžiadal podrobné zprávy a vyžiadal pre prípad vojenského zákroku inštrukcie. Dr. Mičura sa spojil telefonicky s hlavným slúžnym v Leviciach Dr. Viktorom Ravaszom, ktorý ho uistil, že niet žiadnej obavy a nebezpečia. Sú síce vedené prestreľky so striedavým šťastím bojujúcich strán, ale že naše vojsko je pánom situácie; v Leviciach má garnizona prísnu pohotovosť a je pripravená k zasiahnutiu.
S touto zrpávou vrátil som sa do Vráblí a 1. júna v nedeľu odpoludnia, na schôdzke na okresnom četníckom veliteľstve, podal som horeuvedeným funkcionárom a vyšším úradníkom patričný výklad, ubezpečil a uspokojil som všetkých, že žiadne bližšie nebezpečie sa nepredvída. Ale ešte toho dňa o 10. hod. večer, keď ešte sme sa zo schôdze nerozišli, prišiel autom z Levíc major Dokoupil od 7. divízie z Nitry a žiadal telefonické spojenie s Dr. Mičurom. Sdelil tomuto, že slovácky (moravský) peší pluk, ktorý bol garnizonou v Leviciach, sa rozutekal aj so zbraňou domov, že mosty, vedúce cez Hron a Kálnicu, nie sú nikým strážené a že boľševické vojsko obsadilo Levice. Keď sa okr. četn. veliteľ Vykoukal opýtal majora Dokoupila, či je nebezpečie boľševického vpádu do Vráblí a ako sa treba v tomto prípade zachovať, ten mu odvetil, že nemôže udeliť žiaden rozkaz, ale že radí, aby sme boli opatrní a zachovali sa dľa vzniklej situácie. Celá garnizona vo Vrábľoch pozostávala z 31 legionárov, 5 četníkov a okresného veliteľa.
Prvou starosťou četníckeho veliteľa Vykoukala bolo, aby dostal do bezpečia exponovaných čsl. úradníkov a ich rodinných príslušníkov. Pre toto nechal ešte v noci zrekvirovať tri povozy, na ktoré usadil úradníkov s rodinami, mužov vyzbrojil zbraňami a poslal vozy o 1 hod. v noci smerom na Nitru, odkiaľ evakuovaní mali byť dopravení do vnútrozemia. Keďže situácia nebola celkom jasná, po porade zavolal okresný veliteľ Vykoukal četnícku stanicu v Leviciach, ale nedosiahol spojenia. Hlásilo sa mu vojenské veliteľstvo v Leviciach a na otázku, aká je situácia a čo je treba robiť, bolo mu slovensky odpovedané, že situácia je dobrá, aby len vrábeľská garnizona dočkala pokojne rána a ráno že sa ďalšie vysvetlí. Pri tom bolo ale počuť v telefóne hlas, ktorý upozorňoval telefonujúceho: „Vigyázz, elvtárs!“ Z topo nadobudli sme presvedčenia, že Levice sú skutočne obsadené boľševickým vojskom. K zaisteniu bezpečnosti a zisteniu situácie, poručík Vokoun vyslal vojenskú patrolu smerom na Čifáry. Patrola sa vrátila okolo 4. hod. s hlásením, že boľševické vojsko postupuje smerom na Vráble a dosiahla už skoro Čifár, t.j. 6 km od Vráblí.
Na základe toho opustila vojenská garnizona aj s četníctvom Vráble a obsadila výšinu pri hradskej, na vrábeľských viniciach. Asi o 5. hod. boľševická jazdná patrola o troch jazdcoch blížila sa k Vrábľom, zabočila do liehovaru, kde sa zdržala asi 20 minút a vracala sa zpäť do Čifár. Behom dopoludnia prichádzaly v rôznych, väčších aj menších skupinách pešo aj vozmo zbytky československého vojska, rozbitého na maďarských hraniciach a ustupujúceho na Nitru. Tieto zbytky na dotaz poručíka Vokouna sdeľovaly, že boly nútené ustúpiť na celom ipeľskom fronte a že boľševici postupujú. Vrábeľská garnizona vydržala na mieste až do neskorších hodín odpoludnia, keď sa situácia stávala pre ňu neistou, lebo pri Moravciach bolo počuť delostrelecký boj a pri Veľkej Mani silnú streľbu z pušiek. Taktiež nebolo možno docieliť telefonického spojenia. Preto garnizona ustúpila predvečerom smerom na Nitru, kam sa dostala v nočných hodinách.
Poručík Vokoun sa prihlásil u vojenského veliteľstva v Nitre a bol poslaný so svojím oddielom obsadiť Ivánka pri Nitre. Keďže československé vojsko pripravovalo evakuáciu Nitry, četníci aj ja sme boli taktiež dirigovaní do Hlohovca, kde sme prišli 3. júna 1919, ale dňa 4. júna vrátili sme sa z vlastnej iniciatívy zpäť do Nitry.
V Nitre som sa dozvedel, že Vráble sú obsadené boľševikmi a že moja teta, ktorá mi viedla hospodárstvo, bola odvlečená boľševikmi ako rukojemca a že je v nebezpečenstve života. Vyžiadal som si vtedy od vojenského oddielu nákladné auto a so 7. legionármi a dvoma četníkmi, ktorí sa dobrovoľne prihlásili, išiel som sa pokúsiť zachrániť tetu. Pred Vrábľami som sa dozvedel od svojich dôverníkov, že Vráble sú síce obsadené boľševikmi, ale iba slabším oddielom a že hlavný voj boľševických vojsk je ešte vždy v Čifároch. Nato, vďaka účinnému zasiahnutiu četníckeho strážmajstra Kalinu a legionárov, podarilo sa nám tetu zachrániť. Sobral som pri tejto príležitosti kontrolné kľúče pokladníkovi berného úradu a tak sme zachránili aj pokladňu berného úradu, lebo prednosta úradu Rott utiekol s jednou partiou kľúčov k boľševikom.
5. júna dozvedeli sme sa s okresným četníckym veliteľom Vykoukalom, že na Vráble postupuje stotnina československých námorníkov pod velením nadporučíka Vocelku. Pripojili sme sa k nim a postupovali s nimi na Vráble, ktoré aj boly bez boja napoludnie obsadené.
Boľševické vojsko, ktoré zbadalo obsadenie Vráblí československým vojskom, zahájilo čoskoro protiútok. Vyslalo na Vráble pancierový vlak, ktorý s vrábeľského nádražia začal ostreľovať Vráble dvoma delami a viacerými guľometmi. Súčasne zahájila útok na Vráble boľševická pechota po celej šírke forntu od Tajnej po Melek.
Veliteľ stotiny námorníkov npor. Vocelka hlásil útok boľševikov veliteľstvu divízie v Nitre a dostal rozkaz: „Boj prijať – posila na ceste!“ Disponoval 140 mužmi a troma guľometmi; tento počet ďaleko nevystačoval na obsadenie celého frontu a tak sa stalo, že bojovali jednotliví československí vojaci alebo patroly o 2-3 mužoch, roztratene po celej šírke okraja Vráblí. Boj trval nepretržite až do 9. hodiny večer, keď boľševický pancierový vlak aj pechota ustúpily, zanechajúc dvoch mŕtvych, na celej čiare. Ranených, ktorých mali veľký počet, boľševici odvliekli so sebou. Hájil som spolu s okresným četníckym veliteľom Vykoukalom, dvoma četníkmi a dvoma námorníkmi, úsek Vráblí pri rieke Žitave na šírke asi 300 krokov, pričom, keď sme dostali od boľševického pancierového vlaku paľbu z boku, boli sme nútení vydržať po krky vo vode – v Žitave – niekoľko hodín.
Po ústupe boľševického vojska, hoci sme boli premočení a skrehlí, súčastnili sme sa zisťovacích prác vytrhávaním koľajníc na trati Zlaté Moravce – Šurany, aby tak bol znemožnený nový nájazd pancierového vlaku a len k ránu, úplne vyčerpaní a premrznutí, pomýšľali sme na usušenie a občerstvenie čiernou kávou, lebo chleba nebolo. V tom čase dostavila sa aj sľúbená posila z Nitry – 1 pancierové auto, ktoré čiastočne zasiahlo do boja guľometmi na hradskej Vráble-Čifáry, kadiaľ ustupovali boľševici. Ďalšia posila, dve ľahké poľné delá, ktorým velel por. Italských legií Záhradník, prišla v noci a zaujala pozíciu na kopci vo vrábeľských vinohradoch. Dňa 6. júna okolo 9. hod. ráno boj začal znova delostreleckou paľbou na oboch stranách a odpoludnia silným náporom boľševickej pechoty. K večeru nebolo vyhliadky na udržanie pozície a preto veliteľ stotiny npor. Vocelka dostal z Nitry rozkaz opustiť Vráble a ustúpiť smerom na Nitru. Pri ústupe utrpel stratu dvoch mužov nepriateľskou bočnou paľbou z ohajských vinohradov. Československé vojsko ustúpilo až na výšinu pri Kálaze (Klasov). V noci dostalo posilu – prapor 39. legionárskeho pešieho pluku ťažkých húfnic a 7. júna ďalšie posily – prapor 54. pešieho pluku a 35. pešieho pluku a bateriu 7. pluku poľného delostrelectva, vedľa pomocných oddielov.
Na svätodušnú nedeľu dňa 8. júna, v časných hodinách ranných, bol zahájený útok československých vojsk s tak veľkým elánom, že boľševické vojsko bolo behom dňa zatlačené až po Kálnicu a dňa 9. júna pokračovalo v útoku a zatlačilo boľševikov až do Levíc. 10. júna bol útok ale zastavený protiútokom železnej divízie Prónayovcov a československé vojsko muselo zase ustúpiť až ku Vrábľom. Veliteľstvo brigády Kiefferovej, ktoré dňa 10. júna sa presťahovalo z Nitry do Vráblí, muselo zas ustúpiť na Veľký Lapáš. V neustálych bojoch, vedených so striedavým šťastím boľševici boli zase prinútení k ústupu veliteľstvo brigády presídlilo opätovne do Vráblí, aby 17. júna zas ich opustilo a vrátilo sa do Veľkého Lapáša. Medzitým sa na oboch stranách konaly prípravy k rozhodnému boju. Boľševici zosilovali svoje pozície na výšinách Horného Ďúradu za Čifármi a československé vojsko zakopávalo sa na čiare Tajná-Čifáry-Melek a pripravovalo sa na rozhodnutý útok. 19. júna, v časných ranných hodinách, začala boľševická ofenzíva. Hlavným strediskom útoku boľševických vojsk bola obec Čifáry, na ktorú boľševici sústredili svoju pozornosť a bombardovali ju bubnovou paľbou ťažkého delostrelectva, tak, že v krátkej dobe bolo zapálené 19 domov a granátmi a šrapnelmi boly poškodené skoro všetky stavenia.
Najzúrivejšie strieľali na rímsko-katolícky kostol, ktorého veža bola úplne rozstrieľaná a kostol shorel. Pri tom útoku dopadlo do Čifár okolo 3000 delových strieľ, pričom z pozostalých občanov bol jeden zabitý a dvaja ťažko ranení. Pobité bolo veľa dobytku a rôzneho domáceho zvieractva. Majetková škoda bola odhadnutá na 1.349.817,- Kčs. Nápor boľševikov bol ale československým vojskom odrazený.
V obci Telince boly taktiež rozstrieľané domy a škoda činila asi 30.000,- Kčs. Vo všetkých obciach, ktoré boľševici behom bojov obsadili, keď aj prechodne, spôsobili obyvateľstvu státisícové škody – odohnali dobytok, vyrabovali pivnice a sýpky a čo nebolo pribité, všetko odviezli. Tiež odvliekli do zajatia rôzne význačnejšie civilné osoby. Prednosta stanice Veľká Maňa Reiner bol v noci prepadnutý boľševikmi a odvlečený do zajatia a len po šiestich týždňoch prepustený.
Konečne okolo 25. júna nastalo prímerie. Boľševici vyprázdnili obsadené časti Slovenska a nastalo vyjednávanie o definitívne slovenské hranice.
Vladimír Veleck...
Obálka Veleckéh...
Úvodné strany p...
Národný výbor s...
Úryvok z kapito...
Obsah jednotliv...
© Vladimír Velecký, 1936
Z diela: Sborník „Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919“
Vytlačili nájomníci kníhtlačiarne G. A. BEŽO v Trnave v roku 1936. str. 145-149.