Kto zabil Vladimíra Veleckého
Meno Vladimír Velecký asi mnohým ľuďom už nič nehovorí. Narodil sa na Morave a neskôr celý svoj život prežil na Slovensku. Rok bol richtárom mesta Vráble no v žiadnej knihe sa o ňom nepíše. Ešte donedávna bola jeho osobnosť tabuizovaná. Ani ja by som o ňom nič nevedel, keby som nedávno nedostal milú e-mailovú správu. Ale poďme pekne poporiadku.
Rodina Veleckovcov pochádzala z Moravy, konkrétne z obce Hrušky neďaleko Brna, kde vlastnila rozsiahly majetok. Jeden zo synov, Vladimír, vyštudoval poľnohospodársku školu a po prvej svetovej vojne získal pôdu vo Vrábľoch v osade na kopci zvanom Kíreš. Jeho otec mu spočiatku pomáhal, a tak ho zásoboval modernými strojmi z Čiech. Veľkostatok na Kíreši sa začal rozrastať. Vladimír na ňom pestoval obilie, červenú papriku, mal veľkochov sliepok a okrem toho choval kone, prasiatka, kravy, ovce a zajace. Vráble mu učarovali, pretože si tu okrem množstva priateľov našiel aj svoju manželku Máriu rod. Součkovú. Jej otec bol veliteľom žandárskej stanice vo Vrábľoch. Vladimír sa priatelil s vtedajším prezidentom Tomášom G. Masarykom, ktorý ho navštevoval na Kíreši, prípadne sa stretávali v Topoľčiankach a pravidelne chodievali na poľovačky.
Velecký bol rodoľub. Zamiloval si tento kraj natoľko, že sa naučil rozprávať pekne po slovensky. Ovládal iba češtinu a slovenčinu. Počas prvej svetovej vojny odsudzoval nezmyselné vyčíňanie maďarskej Červenej armády. O pár rokov neskôr, počas druhej sv. vojny, keď Vráble okupovalo Maďarsko, sa rozhodol presťahovať celú rodinu do Nitry. V roku 1939 sa zapojili do odboja. Prevádzali cez umelo vytvorenú hranicu prenasledovaných. V prevádzaní mu pomáhala aj jeho 11-ročná dcéra Sonja. Fašisti ich odhalili, Vladimíra zatvorili a neskôr odsúdili na smrť. V auguste 1944 partizáni oslobodili väznicu, a tak sa Vladimír pridal k partizánom a odišiel s nimi do hôr. Tam sa stretol aj s dcérou Sonjou a manželkou Máriou, ktoré sa ukrývali v horách. Do oslobodenia Slovenska sa spoločne všetci traja stretli v partizánskom oddieli Jánošík. Po oslobodení sa pridali k armáde a bojovali až do skončenia 2 sv. vojny. Vrátili sa do Vrábeľ, ale len na krátku dobu. V roku 1947 sa presťahovali do Bratislavy. V tom čase bola rodina spolumajiteľom Slovenských liehovarov a likérok. V roku 1948, po znárodnení, sa začala meniť politická situácia. Vladimír Velecký sa stal členom Agrárnej strany. Začal mať politické problémy, lebo ako jeden z mála otvorene hlásal nespokojnosť s vtedajšou politikou. Keď sa situácia začala zhoršovať, chcel s rodinou emigrovať do Argentíny. Nakoľko jeho jediná dcéra Sonja bola už vydatá, odmietla s nimi emigrovať.
Pre Veleckovcov nastali zlé časy. Začiatkom 50-tych rokov 20. storočia bol Vladimír Velecký obvinený zo špionáže s Francúzskom a odsúdený z vlastizrady. Celý súdny proces bol vykonštruovaný. Manželku Máriu odsúdili na 8 rokov väzenia v pracovnom tábore v Ilave za spoluprácu s ním a neudanie manžela. Do poslednej chvíle Vladimír veril, že mu udelia milosť. Dňa 8. novembra 1951 ho po dlhom mučení obesili v Justičnom paláci v Bratislave. Na pohrebe mohla byť prítomná iba dcéra Sonja. Jeho hrob nemohol byť nijako označený. Manželku Máriu prepustili z väzenia až v máji 1955, no na následky ťažkého mučenia zomrela hneď o tri týždne.
V roku 1969 bol Vladimír Velecký čiastočne rehabilitovaný. Až kuriózne znie, že ho rehabilitoval človek, ktorý ho odsúdil na smrť. Mali povolené mať hrob riadne označený s krížom a menami.
Po udalostiach novembra 1989 Vladimíra úplne rehabilitovali. Počas rehabilitácie vyšlo najavo, že Vladimíra Veleckého neprávom udal niekto z jeho blízkeho okruhu priateľov z Vrábeľ, avšak meno už nikdy nezistili. Bolo zničené. V roku 1991 prezident Václav Havel vzdal česť a ospravedlnil sa jeho dcére, vnučkám a pravnučkám za neprávosť, ktorá sa stala manželom Veleckým.
Ako som už spomínal v úvode. Nedávno som dostal pekný e-mail, v ktorom bolo napísané: „Dobrý deň, som vnučka Vladimíra Veleckého...“ Myslel som si, že jeho potomkovia už nežijú, ale našťastie som sa mýlil. Stretol som sa v Bratislave s jeho vnučkou pani Zuzanou. Rozprávali sme spolu asi dve hodiny a celý smutný príbeh Vladimíra Veleckého mi vyrozprávala. Veľa im z pozostalosti nezostalo, všetko zničili komunisti. Vladimír Velecký mal jedinú dcéru Sonju, ktorá sa vydala za Dušana Kodaja. Tí mali štyri deti – Dušana, Soňu, ktorá už zomrela, Ľudmilu a spomínanú Zuzanu. Dušan s rodinou žije vo Viedni. Pani Zuzana má sympatickú dcéru Karolínu. A Zuzanina staršia sestra je známa dabingová herečka – Ľudmila Mandžárová. Obidve sestry žijú v Bratislave.
Pátrať dnes po človeku, ktorý udal Vladimíra Veleckého nemá zmysel. Bol by to hon na čarodejnice. No meno Vladimíra Veleckého sa raz určite dostane do slovenskej literatúry faktu kam právom patrí. Verím, že sa tak stane už čoskoro.
poďakovanie:
Ďakujem rodine Vladimíra Veleckého (menovite p. Zuzane Onderovej a jej dcére Karolíne) za poskytnuté informácie o osudoch Vladimíra Veleckého a za možnosť použitia fotografie na mojej stránke.
Rodina Veleckovcov pochádzala z Moravy, konkrétne z obce Hrušky neďaleko Brna, kde vlastnila rozsiahly majetok. Jeden zo synov, Vladimír, vyštudoval poľnohospodársku školu a po prvej svetovej vojne získal pôdu vo Vrábľoch v osade na kopci zvanom Kíreš. Jeho otec mu spočiatku pomáhal, a tak ho zásoboval modernými strojmi z Čiech. Veľkostatok na Kíreši sa začal rozrastať. Vladimír na ňom pestoval obilie, červenú papriku, mal veľkochov sliepok a okrem toho choval kone, prasiatka, kravy, ovce a zajace. Vráble mu učarovali, pretože si tu okrem množstva priateľov našiel aj svoju manželku Máriu rod. Součkovú. Jej otec bol veliteľom žandárskej stanice vo Vrábľoch. Vladimír sa priatelil s vtedajším prezidentom Tomášom G. Masarykom, ktorý ho navštevoval na Kíreši, prípadne sa stretávali v Topoľčiankach a pravidelne chodievali na poľovačky.
Velecký bol rodoľub. Zamiloval si tento kraj natoľko, že sa naučil rozprávať pekne po slovensky. Ovládal iba češtinu a slovenčinu. Počas prvej svetovej vojny odsudzoval nezmyselné vyčíňanie maďarskej Červenej armády. O pár rokov neskôr, počas druhej sv. vojny, keď Vráble okupovalo Maďarsko, sa rozhodol presťahovať celú rodinu do Nitry. V roku 1939 sa zapojili do odboja. Prevádzali cez umelo vytvorenú hranicu prenasledovaných. V prevádzaní mu pomáhala aj jeho 11-ročná dcéra Sonja. Fašisti ich odhalili, Vladimíra zatvorili a neskôr odsúdili na smrť. V auguste 1944 partizáni oslobodili väznicu, a tak sa Vladimír pridal k partizánom a odišiel s nimi do hôr. Tam sa stretol aj s dcérou Sonjou a manželkou Máriou, ktoré sa ukrývali v horách. Do oslobodenia Slovenska sa spoločne všetci traja stretli v partizánskom oddieli Jánošík. Po oslobodení sa pridali k armáde a bojovali až do skončenia 2 sv. vojny. Vrátili sa do Vrábeľ, ale len na krátku dobu. V roku 1947 sa presťahovali do Bratislavy. V tom čase bola rodina spolumajiteľom Slovenských liehovarov a likérok. V roku 1948, po znárodnení, sa začala meniť politická situácia. Vladimír Velecký sa stal členom Agrárnej strany. Začal mať politické problémy, lebo ako jeden z mála otvorene hlásal nespokojnosť s vtedajšou politikou. Keď sa situácia začala zhoršovať, chcel s rodinou emigrovať do Argentíny. Nakoľko jeho jediná dcéra Sonja bola už vydatá, odmietla s nimi emigrovať.
Pre Veleckovcov nastali zlé časy. Začiatkom 50-tych rokov 20. storočia bol Vladimír Velecký obvinený zo špionáže s Francúzskom a odsúdený z vlastizrady. Celý súdny proces bol vykonštruovaný. Manželku Máriu odsúdili na 8 rokov väzenia v pracovnom tábore v Ilave za spoluprácu s ním a neudanie manžela. Do poslednej chvíle Vladimír veril, že mu udelia milosť. Dňa 8. novembra 1951 ho po dlhom mučení obesili v Justičnom paláci v Bratislave. Na pohrebe mohla byť prítomná iba dcéra Sonja. Jeho hrob nemohol byť nijako označený. Manželku Máriu prepustili z väzenia až v máji 1955, no na následky ťažkého mučenia zomrela hneď o tri týždne.
V roku 1969 bol Vladimír Velecký čiastočne rehabilitovaný. Až kuriózne znie, že ho rehabilitoval človek, ktorý ho odsúdil na smrť. Mali povolené mať hrob riadne označený s krížom a menami.
Po udalostiach novembra 1989 Vladimíra úplne rehabilitovali. Počas rehabilitácie vyšlo najavo, že Vladimíra Veleckého neprávom udal niekto z jeho blízkeho okruhu priateľov z Vrábeľ, avšak meno už nikdy nezistili. Bolo zničené. V roku 1991 prezident Václav Havel vzdal česť a ospravedlnil sa jeho dcére, vnučkám a pravnučkám za neprávosť, ktorá sa stala manželom Veleckým.
Ako som už spomínal v úvode. Nedávno som dostal pekný e-mail, v ktorom bolo napísané: „Dobrý deň, som vnučka Vladimíra Veleckého...“ Myslel som si, že jeho potomkovia už nežijú, ale našťastie som sa mýlil. Stretol som sa v Bratislave s jeho vnučkou pani Zuzanou. Rozprávali sme spolu asi dve hodiny a celý smutný príbeh Vladimíra Veleckého mi vyrozprávala. Veľa im z pozostalosti nezostalo, všetko zničili komunisti. Vladimír Velecký mal jedinú dcéru Sonju, ktorá sa vydala za Dušana Kodaja. Tí mali štyri deti – Dušana, Soňu, ktorá už zomrela, Ľudmilu a spomínanú Zuzanu. Dušan s rodinou žije vo Viedni. Pani Zuzana má sympatickú dcéru Karolínu. A Zuzanina staršia sestra je známa dabingová herečka – Ľudmila Mandžárová. Obidve sestry žijú v Bratislave.
Pátrať dnes po človeku, ktorý udal Vladimíra Veleckého nemá zmysel. Bol by to hon na čarodejnice. No meno Vladimíra Veleckého sa raz určite dostane do slovenskej literatúry faktu kam právom patrí. Verím, že sa tak stane už čoskoro.
poďakovanie:
Ďakujem rodine Vladimíra Veleckého (menovite p. Zuzane Onderovej a jej dcére Karolíne) za poskytnuté informácie o osudoch Vladimíra Veleckého a za možnosť použitia fotografie na mojej stránke.
Vladimír Veleck...