Poľnohospodárstvo

Gazda, dajže oldomáš!

Požitavské polia patrili a patria medzi jedny z najúrodnejších na pestovanie obilia. Zbieranie obilia – žatva sa radí medzi najdôležitejšie práce roľníkov. Žatva začína okolo 6.-10. júla.

Podľa zápisov v maňanskej obecnej kronike voľakedy samotné kosenie trvalo asi 10 dní. Najprv sa kosila raž, potom pšenica, jačmeň a ovos. Bývalo zvykom, že ženci pri započatí žatvy kľakli si na roli a prosili Pána Boha o pomoc. Žnec kosil kosou a žnica ukladala hrste do snopov. Do jedného snopu išli tri – štyri hrste. Trinásť snopov tvorilo hromádku. Najväčší snop, ktorý sa kládol na vrch, sa volal kňac. Dve hromádky dávajú kríč. Jeden kríč priemerne dáva po jednom metri obilia.
Ženci pracovali od 3-4 hodiny rána, niekedy do 23 hodiny večer. Ťažká to bola práca. Pri tom všetkom sa ženci vracali z poľa so spevom.
Ženci, keď dožali, uvili si na roli zo žitných kláskov oldomážsky veniec. Jeden z nich , obyčajne mládenec ho niesol na hlave. Keď vchádzali so spevom do gazdovského domu, gazdiná ich medzi dvermi oblievala vodou. Potom bývala hostina - oldomáš. Po žatve sa obilie zvážalo na dlhých vozoch do stohov. Keď bolo všetko znesené, nastávala mlatba.

Ešte v roku 1905 sa všetko obilie tlačilo lichvou. Takáto mlatba na veľkostatkoch trvala až do Vianoc. U gazdov trvala do septembra. Zbožie sa vtedy neznášalo do stohov, ale do stodôl. Neskôr sa mlátilo na parných a motorových strojoch.
Cepmi sa mlátila iba raž. Mlátilo sa za 11. mecu bez chovy, za 10. mecu s chovou. Otlačené zbožie sa vialo /ovievalo – oddeľovanie pliev od zrna/ na briežku za kostolom a ukladalo sa do zbožných jám. Pred rokom 1885 mal skoro každý roľník miesto sýpky iba zbožnú jamu. Jamy sa zvnútra dobre vypálili, aby sa do nich nedostal hmyz. Steny sa obložili otepou a otvor sa prikryl plevami a zemou. Jamy sa nachádzali okolo kostola a na mieste ľudovej školy. Zbožné jamy sa prestali používať po prvej svetovej vojne. Pred rokom 1910, keď sa prestalo tlačiť, mlátilo sa až do roku 1925 na geploch, ktoré ťahala lichva. Okolo roku 1930 mlátenie na gepli už bolo veľmi vzácne.
V roku 1935 mala obec dve parné mláťačky, dva traktory a asi 10 benzínových motorov. Posledná mláťačka zhorela okolo roku 1933. Ľudia ju nazývali „trápiteľ“, pretože trápila pri mlatbe ľudí, ktorý ju krútili.
S časom sa aj technika zdokonalovala a modernizovala. Dnešná žatva, ak neprší, netrvá dlhšie ako dva týždne. A popritom technika – kombajny obilie hneď aj mláti. Veľkosť úrody závisí od viacerých vplyvov – od kvality osiva, od prihnojovania, od mechanizácii, ale aj od počasia. A práve počasie hráva v poslednej dobe veľkú úlohu. Silné búrky, časté dažde, krupobitie spôsobujú často nekvalitu zrna, nekvalitný lepok. Nastávajú aj problémy pri kosení, keďže zbierané obilie musí mať nízku vlhkosť, aby sa nezaparilo a to ešte nehovoriac o ľahnutom a pováľanom zboží. Aj tento rok bola žatva v znamení častých dažďov a búrok, čo ju značne predlžovalo. No aj napriek tomu na strednom Požitaví, konkrétne v okolí Šurian boli hektárové výnosy priemerné.
Po žatve sa konala na miestnej farme aj dožinková slávnosť. Miestny pracovníci si najskôr modlitbou a potom aj hostinou a veselicou uctili dar dobrej úrody. Pesnička – „Gazda náš, gazda náš, dajže nám oldomáš“ je preto namieste... Po celoročnej námahe, ktorú vynakladali pri pestovaní obilnín až po samotný zber si to všetci zaslúžia.