header
Dnes je utorok 19. marec 2019
 

Michal Horný: Čo je mercedes medzi autami, to topoľčiansky kôň medzi koňmi


Čestne sa priznávam, že ku koňom som sa zatiaľ najbližšie dostala pri sledovaní českého cirkusu Humberto alebo pri vianočnom rozjímaní nad Popelkou a jej Juráškom. Nádherné zvieratá so smutným pohľadom. Prizerať sa im z diaľky mi stačilo. Aj preto som stretnutie s pánom Ing. Michalom Horným, riaditeľom Národného žrebčína Topoľčianky, privítala. Je načase naučiť sa viac.


Blíži sa Deň otvorených dverí. Pokúsila som sa viackrát zúčastniť, ale, priznám sa, cez davy ľudí, sa mi ku koníkom veľmi dostať nedarilo...
Deň otvorených dverí budeme tento raz riešiť inak ako doteraz. Zrejme „ociachujeme“ tribúny na určitý počet ľudí a lístky sa budú predpredávať. Takže zavedieme vstupné a návštevník bude mať tým pádom garantované, že uvidí. Keď sme pred desiatimi rokmi začínali s dňom otvorených dverí, prišlo naň dvesto ľudí, a boli to predovšetkým príbuzní členov voltížneho družstva, po areáli sa vozili dva kočiare a v ňom stále tí istí ľudia. Dnes máme návštevnosť desať – pätnásť tisíc ľudí. Vtedy pred rokmi bolo naším jediným cieľom predstaviť sa ľuďom, ukázať, čo chováme. Ja mám totiž pocit, že my Slováci sa takmer hanbíme, za to, čo máme, aj keď je to svetové. Pochybujem totiž, že vôbec existuje žrebčín, ktorý dve-tri hodiny bez prestávok a iných vstupov dokáže prezentovať svoju činnosť dynamickým programom. V roku 2003 sa nám podarilo založiť jazdeckú školu, ktorá môže konkurovať tým starým slávnym školám. Paradox je, že v šesťdesiatych rokoch riaditeľ žrebčína Emil Šulgan, uznávaný odborník, jazdec a najmä Slovák, založil jazdeckú školu v slovinskej Lipici.


Prečo nie tu? Neboli na to vytvorené podmienky?
Podmienky boli vynikajúce. Sám neviem, prečo to takto dopadlo. Jednoducho, čakali sme veľmi dlho. Bolo potrebné dať dohromady kolektív ľudí, ktorí majú záujem, systematicky na tom pracovať. Konský materiál tu bol, a to fantastický. Takže sme v rokoch 2001 až 2003 kompletne vymenili personál. Bolo to nesmierne náročné najmä preto, lebo dobrých a najmä univerzálnych jazdcov je veľmi málo. Naši jazdci musia vedieť jazdiť na lipicanoch, araboch, huculoch či teplokrvníkoch a zvládnuť všetky činnosti spojené s koňmi.


Ako takých ľudí hľadáte?
Naozaj veľmi ťažko. Západné krajiny pre nás predstavujú obrovskú konkurenciu. Koňa treba ošetrovať 24hodín denne 365 dní v roku, tam nič neoklamete. Ohodnotenie týchto ľudí je pochopiteľne vysoké. Aj my sa musíme snažiť zaplatiť ich, hoci netvrdím, že platíme nadštandardne. Máme však jednu veľkú výhodu, že im môžeme poskytnúť dobré sociálne podmienky, bývanie. Možno inde by ten človek zarobil o dvadsať tridsať percent viac, alebo bol by len „tým druhým“, ubytovaným niekde v maringotke. Jazdeckou školou sme sa otvorili svetu, do roka máme vďaka nej štyri - päť výjazdov a sú to podujatia ako napríklad Grüne Woche. V roku 2007 sme na Majstrovstvách Európy v Manheinme boli predviesť naše kone naraz dvadsiatke – tridsiatke tisíc ľudí. Otvárame sa svetu a pre našich jazdcov to je veľká motivácia. Samozrejme, aj zodpovednosť, pretože pripraviť koňa na takéto čosi trvá veľmi dlho.


Budovanie mena, silnej značky, máte, ako sa zdá, úspešne za sebou.
Dúfam, že áno. To, čo znamená mercedes medzi autami, to topoľčiansky kôň medzi koňmi. Máme výnimočné postavenie medzi slovenskými žrebčínmi. Zo štyroch z piatich štátnych slovenských žrebčínov sa stali akciové spoločnosti a boli prakticky zlikvidované. Vzácne zvieratá, vzácna genetika – to všetko je nenávratne preč. My v Topoľčiankach sme museli veľmi tvrdo bojovať a odolávať tlaku, mračno supov sa nad nami zlietalo veľmi často. Topoľčianky mali byť ako prvé predané a sprivatizované. V decembri 2006 sme sa však stali vďaka zákonu neprivatizovateľnými.


Ste teda štátnym podnikom, ale zarábať si na seba musíte aj tak, však?
Chov koní je veľmi špecifickou záležitosťou, nie je ziskový nikde na svete. Kto chce chovať kone, musí mať na to peniaze. Na koňoch dokážu zarobiť len konskí handliari, a to my nie sme. Chovateľ, to je niečo špecifické. My nechováme kone preto, aby sme ich predávali, hoci ich 80 – 100 ročne naozaj predáme, nám ide o zachovanie genetiky, rodinných línií, ktoré tu už žijú stovky rokov. V Nemecku je šestnásť štátnych žrebčínov, v ktorých si štát chráni vzácne kone, my sme na Slovensku jediní a na túto činnosť nám prispieva štát.


Topoľčianske kone sú aj reprezentanti, pri akých výnimočných udalostiach účinkujú?
Samozrejme, kone chováme aj preto, aby sme ich ukázali, prezentovali. Až do deväťdesiatych rokov sme sa každoročne zúčastňovali na aukciách, ale neskôr sa nám už zdalo, že na ne prichádza viac handliarov ako chovateľov, a tí dehonestovali našu prácu. Takže sme sa obrátili a vykročili tŕnistejšou cestou šampionátov, prezentovali sme sa pred odborníkmi, vychovávali si vlastných, medzinárodne uznávaných hodnotiteľov, rozhodcov. Dnes už chováme mnoho európskych šampiónov. Na Topoľčianky sa už dnes nepozerá len ako na miesto, kde sa dá kúpiť lacný kôň – máme aj vzácne, drahé kone.


Čo to znamená – drahý?
Veľmi ťažká otázka. Kôň nie je tovar, neviete si spočítať vstupné náklady a určiť jeho cenu. Zdravotný stav, výkonnosť, každý kôň je iný. Cena sa odvíja od trhu. A sú aj kone nevyčísliteľnej chovateľskej hodnoty. Typickým príkladom je lipican – v ich chove sme svetovým lídrom. Majstri sveta, bratia Lazarovci z Maďarska, a nielen oni, jazdia na našich koňoch. Štvornásobný majster sveta Holanďan Ijsbrand Chardon má štvorzáprah, z ktorého dva kone sú od nás. Lipican nebol nikdy šľachtený na športovú výkonnosť, bol vyšľachtený pre potreby cisárskeho dvora. Cisár Karol II. založil žrebčín v Lipici a my ich tak isto, konzervatívne v tej istej línii chováme aj dnes.


Lipican je geneticky rovnaký ako pred dvesto rokmi? Nikoho nenapadlo na ňom niečo vylepšovať?
Nič nechceme vylepšovať – jediným vylepšením je uniformita stáda, rovnakosť, každý kôň musí spĺňať rovnaké kritériá. Tam nesmú byť extrémy, ako napríklad u športových koní. Z nich je obrovské množstvo pre najvyššie súťaže prakticky nepoužiteľných, hoci aj majú rovnakú genetickú výbavu ako šampióni, natoľko sú rôznorodé. No lipicanov nešľachtíme na výkon, ale na krásu a zachovanie tých vlastností, ktoré to plemeno má už stovky rokov.


Pokiaľ ide o vlastnosti lipicanov – aké sú? Dočítala som sa aj to, že lipicany majú suchú hlavu a neviem si pod tým predstaviť vôbec nič.
(Úsmev) To je zoologický pojem. Ja by som skôr povedal baroková hlava, pretože lipican je plemeno baroka. Bol šľachtený pre cisárov, ako karosier, teda kôň, ktorý ťahá kočiar, ale mal byť aj „pod sedlo“, aby sa na ňom šľachtická mládež mohla učiť jazdiť.


Vraj je aj skromný.
Áno, nie je náročný na výživu, je zdravý, veľmi plodný. A tá suchá hlava – to znamená šťučia, predĺžená, ušľachtilá je typická hlavne pre arabské kone. Pokiaľ ide o nohy, vidíte, že šľachový aparát je vyrysovaný, noha nie je obalená tukom.
A to, že lipican vekom bledne, má nejaký význam?
Nie, je to skôr rarita, nie však strata pigmentu. Lipicany sa najčastejšie rodia tmavé a časom blednú, ale tak je to aj u arabských koní.


Takže ten tmavý grošovaný žrebec, ktorého pred rokmi dostala do daru britská kráľovná, už dnes vyzerá inak, však? Ako sa mu darí?
Darí sa mu dobre – pred niekoľkými týždňami sa mu narodil prvý potomok. Maestoso XIV. je v intenzívnej športovej príprave, tento rok bude jazdiť dvojzáprahy. Vyzerá to tak, že bude spolu so svojím o štyri roky starším bratom reprezentovať na majstrovstvách Európy tu v Topoľčiankach. Ak všetko dobre dopadne, mal by ísť v máji do Windsoru, kde kráľovná organizuje týždeň veľkolepých konských hier. Uvidíme, či sa to podarí, treba totiž cestovať trajektom, je to finančne náročné.


Títo vaši šampióni si žijú cestovateľským životom. Ako to zvládajú?
Kone veľmi radi cestujú, je len veľmi málo takých, ktoré nie. Kôň je zviera pohybu, je veľmi zvedavý, stále hľadá. Nemá rád stereotyp. Niektoré zvieratá samy naskáču do auta. Už dobre poznajú signály. Dostanú nové ohlávky, zmení sa im režim kŕmenia či tréningu a oni vedia, že sa niečo bude diať. Jazdci a ošetrovatelia žijú s tým zvieraťom dvadsaťštyri hodín denne, nedá sa to porovnať s človekom, ktorý si raz týždenne hodinu zajazdí. So starostlivosťou to nemá nič spoločné, to je užívanie. Tým však nechcem povedať, že prísť raz za čas, je niečo zlé, to, samozrejme, nie.


Je pravda, že žrebec by mal najprv splodiť potomstvo a až potom pretekať?
Platí to pre športové kone. Existujú komisie, ktoré na základe štvordňového testu a výberu určia, ktorý kôň či kobyla je vhodný na plodenie potomstva. Takže už aj švorročný žrebec môže mať povedzme tristo či štyristo potomkov. A potom ide na šport. U tradičných plemien je to inak. Kobyla sa stane plemennou tým, že absolvuje päťmesačný výcvik, výkonnostné skúšky. Sme pri nich veľmi konzervatívni a to sa nám vracia – tým, že kone sú charakterné a výkonné. Záleží nám na tom, aby sme mali kone otestované, aby sme vedeli, aký „materiál“ tu raz zanecháme. Rodičovské páry vyberá komisia, kobyla sa pripustí – deje sa to najmä vo februári až v máji, aby sa žriebätá rodili do pastvy. Keďže kobyla nosí jedenásť mesiacov. Do šiestich mesiacov je žriebä pri matke, potom sa odstavuje a dáva sa na voľné pastviny až kým nemá tri roky. Medzitým sa samozrejme dva krát do roka všetky kone ohodnotia. Potom kone prichádzajú do výcviku, komisia určuje, či budú pokračovať vo výcviku a na konci znova výkonnostné skúšky – sleduje sa ochota spolupracovať s ošetrovateľom, spolupráca v záprahu, drezúrna ukážka. Možno najdôležitejším je charakter koňa. Sám od seba býva zriedka zlý, ale je od prírody plachý. Body sa získavajú a strácajú aj za defekty, úrazy, alebo hoci aj za to, či kôň dobre alebo zle živiteľný (tzv. žravosť), za to ako sa správa v stajni, či je nervózny, ako drží nohy pri podkúvaní. Tep, pulz, exteriér – kým sa kôň dostane do chovu, je totálne otestovaný. A keď je kobyla zaradená do chovu, jej povinnosťou je už len rodiť. Máme kobyly, ktoré za svoj život dajú dvadsať – dvadsaťjeden žriebät.


Čo s koňmi, ktoré zostarnú? Ako sa staráte o tie?
Tie dožívajú na pastvinách a keď je už veľmi zle, kôň sa uspí. Kone nenechávame trápiť sa. Ak si kôň zlomí nohu, šanca na jeho prežitie je dosť malá. Ale máme jedného plemenného žrebca so „zošróbovanou“ nohou a žije si tu spokojne už dlhé roky.


A čo značenie koní výpalmi? Je podľa vás v poriadku?
V posledných rokoch sa veľa diskutuje, či neprejsť na označovanie čipovaním. Ja som však za výpaly, ktoré sa u tradičných plemien robia už od čia Márie Terézie. Myslím, že to nie je ani drastické ani stresujúce. Výpaly sú zatiaľ najpresnejšie, z nich si človek prečíta všetko.


Prečo sa práve v Topoľčiankach koníkom tak darí?
Kone sa tu chovajú už deväťdesiat rokov – to nie je náhoda. Zrážkovosť, nadmorská výška, všetko je tu veľmi vhodné pre teplokrvné kone. Takisto zloženie tráv a rastlín. Máme šesť veľmi dômyselne a múdro vybudovaných objektov pre chov. To, že sú od seba vzdialené 5-6 kilometrov, teda sú izolované, je dôležité, ak by povedzme vypukla epidémia. Nepoškodil by sa celý chov.


Pokiaľ ide o ekológiu v pestovaní krmiva pre kone – kráčate s dobou?
Dorábame len to, čo potrebujeme pre kone. Máme však aj hospodársky dobytok, a výborný. Od minulého roku sme začali chovať aj ovce, čo je návrat k systému, akým sa pracovalo v žrebčínoch ešte za Rakúsko-Uhorska. Polia sa musia revitalizovať, osevné postupy dodržiavať. Pasienky najprv vypasú kone, potom tam pustíme ovce. Minulý rok sme spustili mliečny automat v obci, možno neskôr pribudne syráreň. Radi by sme ľuďom dopriali kvalitu.

Ing. Michal Hor...
Večerný pohľad ...
8-záprah plemen...

Share
© Sona Košíková 14. apríl 2010
Joomla SEO by MijoSEF

NOVINKA

 

Najčítanješie články

Najnovšie komentáre

  • Zdielam rovnaki nazor

    Viac...

    Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43
  • Môj partner a ja narazil sem strana a myslel som, môže tiež blog skontrolovaťto. Páči sa mi, čo ...

    Viac...

    Rudolf 29.08.2014 00:28
  • Čitateľ, ak máte skutočne záujem o informáciu, kontakt na mňa nájdete v sekcii o autoroch. Ja absolutne ...

    Viac...

    Ondrej Valach 26.08.2014 14:15
  • potom by to chcelo opravit tento clanok pretoze je zavádzajuci

    Viac...

    citatel 26.08.2014 06:58
  • to že hranicou je žitava je velmi zjednodušené tvrdenie...Včel ár patrí 100% k Pohronskému inovcu

    Viac...

    mišo 26.08.2014 05:12