Živočíšstvo
Na hornej Žitave po povodni
Moje kroky po povodni k hornej Žitave sprevádzala značná neistota. Voda v nej už veľkej miery opadla a vyčistila sa do priezračna tak, ako to je u nej zvykom. Už z cesty bolo počuť jej hlasný zvukový doprovod, ako sa spod rezervácie Včelár triešti jej chladná voda o okruhliaky tých najbizarnejších tvarov.
Takáto veľká voda bola naposledy na Hostianskom potoku zhruba pred trinástimi rokmi a už vtedy po sebe nechala mnoho zmien a prekvapení.
Inak tomu nemohlo byť ani tentokrát. Vyzbrojený fotoaparátom a jednoduchým rybárskym prútom som zišiel z cesty, križoval mohutnú pŕhlavu dvojdomú, ktorej sa tento rok na brehoch Žitavy výnimočne darí a nenápadne a potichu som sa stratil pod starými jelšami a hrabmi lemujúcimi horný tok tejto riečky.
Voda sa ešte nestihla dostatočne zohriať. Jej chlad, ktorý z nej vniká človeku do tela, však len viac umocňuje pocit prepojenosti s ňou.
Smeroval som priamo ku konkrétnemu miestu. Myslel som len na jedno: je ešte stále tam - krásny a ušľachtilý samec pstruha potočného, ktorý sa udomácnil v koreňoch starého hrabu, ktoré sa vekom skrútili do tajuplných tvarov? Všimol som si ho v auguste 2008. Malý a pekný potočák s netypickou a nezameniteľnou tmavomodrou pigmentovou škvrnou pod okom. V priebehu roka 2009 som sa s ním ešte dvakrát "stretol" a túto sezónu, keď som mal znovu tú česť, som ostal prekvapený v akom dobrom stave sa nachádza. Nie je to síce žiadny obrovský exemplár, ale je to asi najkrajšia ryba, akú som kedy videl.
Rieka bola zmenená. Kamene a štrk s pieskom vytvorili nové tajomné obrazce na dne, miestami pováľané stromy a obnažený breh odkrývajúci tajomstvá minulosti. Tento nápor iste nevydržal a už ho viac neuvidím.
Blížil som sa k miestu. Tentokrát som prút nechal na brehu a nenápadne sa prikradol k miestu ukrytý pod mohutnými listami deväťsilu. Miesto ostalo na pohľad nedotknuté. Mierny prúd narážal do koreňov a v asi polmetrovej hĺbke donášal pstruhovi všetko, čo potreboval k prežitiu. Nepotrebuje toho tak veľa. Kúsok malého priestoru, aby sa mal kde ukryť a prežiť svoj život. Je to jednoduché.
Zrazu sa však sám ukázal. Bol stále tu! Priplával do plytčiny a v jemných prúdoch elegantne vlnil svojim štíhlym žltým telom. Ihneď som ho spoznal. Viac som si ani nemohol želať. Namieril som naň fotoaparátom a spravil pár záberov, pokiaľ sa znovu nestratil v tmavej hlbine pod koreňom.
Viac mi ani nebolo treba. Prút ostal zbalený a potrebu ho znovu uloviť som stratil. Namiesto toho ostal dostatok priestoru na úvahu o schopnosti vysporiadať sa s takýmito prírodnými situáciami medzi ľudmi a faunou v jej bezprostrednom okolí. Rieku a vodu je potrebné počúvať...stále sa je čo od nej učiť.
Takáto veľká voda bola naposledy na Hostianskom potoku zhruba pred trinástimi rokmi a už vtedy po sebe nechala mnoho zmien a prekvapení.
Inak tomu nemohlo byť ani tentokrát. Vyzbrojený fotoaparátom a jednoduchým rybárskym prútom som zišiel z cesty, križoval mohutnú pŕhlavu dvojdomú, ktorej sa tento rok na brehoch Žitavy výnimočne darí a nenápadne a potichu som sa stratil pod starými jelšami a hrabmi lemujúcimi horný tok tejto riečky.
Voda sa ešte nestihla dostatočne zohriať. Jej chlad, ktorý z nej vniká človeku do tela, však len viac umocňuje pocit prepojenosti s ňou.
Smeroval som priamo ku konkrétnemu miestu. Myslel som len na jedno: je ešte stále tam - krásny a ušľachtilý samec pstruha potočného, ktorý sa udomácnil v koreňoch starého hrabu, ktoré sa vekom skrútili do tajuplných tvarov? Všimol som si ho v auguste 2008. Malý a pekný potočák s netypickou a nezameniteľnou tmavomodrou pigmentovou škvrnou pod okom. V priebehu roka 2009 som sa s ním ešte dvakrát "stretol" a túto sezónu, keď som mal znovu tú česť, som ostal prekvapený v akom dobrom stave sa nachádza. Nie je to síce žiadny obrovský exemplár, ale je to asi najkrajšia ryba, akú som kedy videl.
Rieka bola zmenená. Kamene a štrk s pieskom vytvorili nové tajomné obrazce na dne, miestami pováľané stromy a obnažený breh odkrývajúci tajomstvá minulosti. Tento nápor iste nevydržal a už ho viac neuvidím.
Blížil som sa k miestu. Tentokrát som prút nechal na brehu a nenápadne sa prikradol k miestu ukrytý pod mohutnými listami deväťsilu. Miesto ostalo na pohľad nedotknuté. Mierny prúd narážal do koreňov a v asi polmetrovej hĺbke donášal pstruhovi všetko, čo potreboval k prežitiu. Nepotrebuje toho tak veľa. Kúsok malého priestoru, aby sa mal kde ukryť a prežiť svoj život. Je to jednoduché.
Zrazu sa však sám ukázal. Bol stále tu! Priplával do plytčiny a v jemných prúdoch elegantne vlnil svojim štíhlym žltým telom. Ihneď som ho spoznal. Viac som si ani nemohol želať. Namieril som naň fotoaparátom a spravil pár záberov, pokiaľ sa znovu nestratil v tmavej hlbine pod koreňom.
Viac mi ani nebolo treba. Prút ostal zbalený a potrebu ho znovu uloviť som stratil. Namiesto toho ostal dostatok priestoru na úvahu o schopnosti vysporiadať sa s takýmito prírodnými situáciami medzi ľudmi a faunou v jej bezprostrednom okolí. Rieku a vodu je potrebné počúvať...stále sa je čo od nej učiť.
© Matej Petruf , 10. jún 2011
