header
Dnes je piatok 7. máj 2021
 

Príbeh trochu záhadný

Zo žiadnych archívnych prameňov, či už sú to listiny alebo staré knihy, sa človek nedozvie úplnú pravdu. Najväčším "pomocníkom" pri odkrývaní tajomstiev histórie je povesť a legenda, aj keď ich mnohí historici považujú za vymyslené príbehy. Povesť svojím spôsobom dopĺňa dejiny a chýbajúce fakty v histórií. Alebo ešte lepšie, tam kde sú historici zúfalí, príchádza narad povesť.

Celý tento príbeh, ktorý vám vyrozprávam, sa odohral vo Vrábľoch na prelome 19. a 20. storočia. Do Tekova prišla už v 14. storočí rodina Boronkaiovcov zo Šomoďskej župy ležiacej na juhu od Blatenského jazera (dnešný Balatón). Hlavným sídlom rodu v juhozápadnom Slovensku boli Vráble. Časť rodiny sa presťahovala v 18. storočí do Vajky nad Žitavou (dnes Lúčnica nad Žitavou). Dodnes tu stojí prekrásny kaštieľ a na tamojšom cintoríne sa hrdo vypína ich rodinná krypta. Vo Vrábľoch takisto zostala spomienka po Boronkaiovcoch. Dodnes tu sojí ich prekrásny kaštieľ. Mnohí jej členovia rodu zastávali najvyššie funkcie kde sa dalo. Tak napríklad: Ladislav Boronkai bol podžupanom Tekovskej župy, Štefan Boronkai bol hlavným županom Zvolenskej župy atď.
Posledný z rodu Ladislav Boronkai nemal ďalších mužských potomkov, takže by sa zdalo, že jeho smrťou vymrel rod po meči. No ešte nevymrel úplne, pretože Ladislav mal dcéru Máriu. A Mária si dva roky pred smrťou adoptovala za svojich synov Antona a Petra Dóriovcov, rodinných príslušníkov zo Žitaviec, ktorím zahynula matka. Podľa dostupných správ Peter zahynul v Argentíne pri autohavárií a Anton sa už nikdy neozval. Tým vajkovská vetva Boronkaiovcov vymrela po meči. A to bolo všetko čo sme o nich vedeli.
To zaujímavé o Boronkaiovcoch mi vyrozprávala pani učiteľka Furková, ktorá tento príbeh počula od svojho otca. A tu prichádza narad už spomínaná povesť...
"Gróf Boronkai mal troch synov. Títo traja synovia mali majekty v Michali nad Žitavou, vo Vajke a vo Vrábľoch. Ich matka prehrala veľa peňazí na dostihoch. Synovia to nevedeli uniesť, že tak vysoko postavená rodina je na mizine. Každý postupne spáchal samovraždu na svojom panstve v Michali, vo Vajke a vo Vrábľoch v chotárnej časti Betlen... Na začiatku 20. storočia prišiel do Vrábeľ Vilém Schick, veľkostatkár z Čiech, ktorý vlastnil okrem iného aj majer (samotu) na Betlene pri Vrábľoch. Tam mal postavenú Boronkai svoju kryptu. Schick rozkázal svojim zamestnancom aby ju zbúrali a telo mladého grófa Boronkaia zasypali zemou. Doslova povedal: "Odpracte toho spratka z môjho statku!" Keď išli búrať kryptu, najprv otvorili rakvu a v nej našli telo v uniforme. Na lebke ešte boli vlasy, no telo sa krátko po otvorení rakvy takmer celé rozsypalo. Jeden muž prikázal svojim spolupracovníkom aby sa tela grófa Boronkaia ani nedotkli. Zasypali rakvu znova do jamy, no hornú časť krypty - kaplnku, museli zbúrať.
Tomu mužovi, čo prikázal spolupracovníkom aby telo nechali napokoji, sa začal každú noc vo sne zjavovať sám gróf Boronkai. Až keď dal za jeho spásu duše odlsúžiť zádušnú omšu, Boronkai sa mu zjavil poslednýkrát a poďakoval sa mu zato, že jeho telo nechal napokoji v krypte ďalej ležať. Odvtedy sa mu už Boronkai nezjavil. Dodnes po krypte niet žiadnej stopy."
Ten muž, ktorý dal v kostole odslúžiť zádušnú svätú omšu za grófa Boronkaia, bol nebohý pán Lukáč, starý otec pani učiteľky Furkovej. Žiaľ hornú časť krypty museli Schickovi zamestnanci zbúrať, takže dnes už nik nevie kde presne krypta stála. Vedel to len starý pán Lukáč.
Už dávnejšie mi môj otec rozprával, že na Betlene (chotárna časť medzi Horným Ohajom a Vrábľami) existovala samota. No žiadne písomné správy o nej neexistovali. Asi pred pol rokom sme spolu s p. Jánom Valachom objavili časť starej mapy chotára mesta Vráble z r. 1890 kde sme si nevedeli dať rady, čo to môže byť za malú osadu medzi Horným Ohajom a Vrábľami. Nakoniec vysvitlo, že sme vlastne objavili dávno zabudnutú samotu na Betlene.
Na mape bol zakreslený dosť veľký majer a veľké hospodárske budovy. Ten majer patril naozaj Boronkaiovcom. Na majeri sa nachádzalo množstvo stavieb pre dobytok, hydinu a ďalšie hospodárske zvieratá. Neďaleký potok sa veľakrát vylieval zo svojho koryta, pamätal si to ešte aj pán Lukáč, ktorý slúžil na majeri za Schickovej éry.
Dnes už by ste na Betlene darmo hľadali samotu Boronkaiovcov a grófovu kryptu zaniesla zem nánosmy hliny. Už neexistuje. Posledný o nej vedel pán Lukáč, ale už je na pravde Božej. A tak nám len dodnes zostal príbeh trochu záhadný.

Kaštieľ Boronka...
Rodinná kaplnka...
Erb rodiny Boro...
Kaštieľ rodu Dó...
Kaštieľ Boronka...

Použitá literatúra a pramene:
Trubíni, J. - Zrubec, S. - Chrenko, J.: Lúčnica nad Žitavou. Lúčnica nad Žit., 1993, s. 48 - 50.
Povesť vyrozprávala pani Mária Magdaléna Furková rod. Lukáčová z Vrábeľ v roku 2002

Share
© Ľuboš Trubíni 15. december 2008
Joomla SEO by MijoSEF

NOVINKA

 

Najčítanješie články

Najnovšie komentáre

  • Zdielam rovnaki nazor

    Viac...

    Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43
  • Môj partner a ja narazil sem strana a myslel som, môže tiež blog skontrolovaťto. Páči sa mi, čo ...

    Viac...

    Rudolf 29.08.2014 00:28
  • Čitateľ, ak máte skutočne záujem o informáciu, kontakt na mňa nájdete v sekcii o autoroch. Ja absolutne ...

    Viac...

    Ondrej Valach 26.08.2014 14:15
  • potom by to chcelo opravit tento clanok pretoze je zavádzajuci

    Viac...

    citatel 26.08.2014 06:58
  • to že hranicou je žitava je velmi zjednodušené tvrdenie...Včel ár patrí 100% k Pohronskému inovcu

    Viac...

    mišo 26.08.2014 05:12