Skýcov polroka odolával
Skýcov má svoju bohatú históriu, ktorá siaha do 13. storočia, ale do dejín sa obec výrazne zapísala aj v polovici 20. storočia, počas druhej svetovej vojny. Koncom júla 1944 sa na ulici Skýcova pohyboval neznámy ozbrojený muž hovoriaci po rusky. „Je to partizán“, vraveli vtedy ľudia. Keď po vyhlásení Slovenského národného povstania prihrmela motorka od Bošian a za ňou autobus plný partizánov, nebol už nikto prekvapený. Priviezol ich šofér Beniačka z Klátovej Novej Vsi na vlastnom autobuse. Skupina pozbierala zbrane od lesníkov a zostala na Skýcove.
Na druhý deň 30. augusta 1944 odišli do Topoľčianok, kde obsadili poštu, žandársku stanicu a úrady. Druhá skupina odišla nákladným autom do Obýc a Hostia, kde sa k partizánom pridalo okolo 30 chlapov. V Topoľčiankach odzbrojili žandársku stanicu a vrátili sa na Skýcov. Tu sa k nim pridalo 16 chlapov.
V samotnom Skýcove sa po vyhlásení SNP zišla skupina občanov v požiarnej zbrojnici a založili 1.partizánsku skupinu „SKÝCOV“ pod vedením Rudolfa Matejova. Túto udalosť v obci pripomína pamätná tabuľa na požiarnej zbrojnici. Prvá partizánska skupina urobila na cestách do Skýcova zátarasy a spojila sa s Hornonitrianskou partizánskou brigádou, ktorej velili bratia Hagarovci.
Dňa 19. októbra 1944 došlo k zrážke medzi partizánmi a nemeckou jednotkou v skýcovskej horárni Drahožická huta. Padli traja partizáni a päť nemeckých vojakov. Aj na tomto mieste je dnes pomník.
V decembri 1944 sa do Skýcova postupne presúvajú niektoré partizánske oddiely zo Zlatna a prichádzajú i nové skupiny. Tak sa v Skýcove zoskupili tri partizánske oddiely prevažne Rusov a Ukrajincov, do ktorých vstupovali občania zo Zlatna, Skýcova ale aj ďalší Slováci. V Skýcove sa sformovali tieto partizánske oddiely:
Partizánsky oddiel Národný mstiteľ (pomstiteľ) – veliteľ kapitán Viktor Maximov
Partizánsky oddiel Zarubežnij – veliteľ major Alexander P. Sviatogorov – Zorič
Partizánsky oddiel Plameň – veliteľ kapitán N.S. Lavrik – Putilov
Celá obec Skýcov žila partizánskym hnutím. Oddiel majora Zoriča bol špeciálnym prieskumným oddielom, ktorý pripravoval podklady pre oslobodenie Bratislavy. Partizáni podnikali zo Skýcova prieskumné a bojové akcie na Ponitrie až k Nitre a Bratislave. Rádiové spojenie s Hlavným partizánskym štábom zaisťovala telegrafistka Nina Čaparova. Oddiely spolupracovali aj s Nitrianskou partizánskou brigádou, ktorá im dávala hlavne strelivo a výbušniny. Počas celého pobytu partizánov na Skýcove im miestne obyvateľstvo všestranne pomáhalo. S partizánmi spolupracovali nielen chlapi z dediny, ale prichádzali aj dobrovoľníci zo západného Slovenska. Začiatkom januára 1945 prišiel na Skýcov aj Ján Husák, ktorý neskoršie vstúpil do oddielu kpt. Maximova.
Nemecké jednotky sa pokúsili niekoľkokrát zaútočiť proti partizánom na Skýcove, ale bezvýsledne. Cesty do Skýcova boli zatarasené. V polovici januára bol útok nemeckej jednotky krvavo odrazený partizánmi. Fašisti neúspešne zaútočili na Skýcov aj 18. februára 1945.
Pri jednom boji vysunutej partizánskej hliadky s fašistami padli dvaja partizáni : Kuzma Cymbal a Leonid Minakov. Pochovaní sú blízko za horárňou na Pieskoch. Koncom februára a v prvej polovici marca sa postupne aj partizánske oddiely zo Skýcova presúvajú k Hronu a prechádzajú k II. ukrajinskému frontu. Ich prechod nie je spoločný, ale oddiely prechádzajú samostatne a opatrnejšie.
Akonáhle nemecké jednotky zistili, že v Skýcove už nie sú partizáni, 15.marca 1945 na obec zaútočili nielen od Topoľčianok, ale aj od Veľkých Uheriec a od Topoľčian. Nenarazili na žiadny odpor, obec obsadili bez boja. Chlapi z dediny odišli do hôr, mnohí prešli s partizánmi cez Hron a v dedine zostali len starci, ženy a deti. Na tento deň spomínala vtedajšia učiteľka na Skýcove Gizela Komárovská takto: „Spolu s manželom sme v tom období učili na Skýcove. Manžel začal študovať medicínu, ale štúdium prerušil. Cez povstanie ošetroval zranených a chorých partizánov. Po ich ústupe zo Skýcova manžel odišiel do hôr. Zostala som doma sama so štvorročným synom. Keď prišli Nemci 15. marca 1945, okolo druhej hodiny popoludní nariadili všetkým občanom, aby sa sústredili pred kostol, prišli ženy, deti a starci. Mohli sme si zobrať len najnutnejšie veci. Všetkých nás zoradili a vydali sme sa na pochod pod dozorom Nemcov smerom na Bošany. Ženám s malými deťmi na rukách sa ťažko kráčalo. Jeden Nemec sa zľutoval a chcel odniesť na rukách môjho syna, ten sa ho bál a strašne plakal. Nemci mali rozkaz naložiť nás do nákladných vozňov a poslať do koncentračného tábora. Železnica bola už nefunkčná a doprevádzajúci Nemci sa museli vrátiť k svojej jednotke na Skýcov, tak nás všetkých odovzdali slovenským žandárom z Topoľčian, aby nás strážili. Blížila sa noc, žandári nám doporučili ubytovať sa u známych v okolitých dedinách.“
Nemci zostali na Skýcove, vyrabovali domy a na druhý deň 16. marca 1945 obec vypálili. Zhorelo 226 domov, zostal iba kostol, škola a fara, kde boli ubytovaní Nemci. Čistou náhodou nezhorel jeden dom pokrytý slamou a práve v tomto dome sa skrýval jeden starší občan, ktorý tragédiu prežil.“
Žalostný bol pohľad občanov Skýcova pri ich návrate do svojej obce. Zo zhorených domov trčali len holé múry a komíny. Mená padlých občanov obce sú vypísané na pomníku v strede obce. Skýcovčania nezabúdajú na tragédiu vypálenia obce, 16. marec 1945 si každý rok pripomínajú pietnym spomienkovým zhromaždením.
V roku 1989 založil priamy účastník SNP na Skýcove generál Ing. Ján Husák spolu s ďalšími spolubojovníkmi Náučný partizánsky chodník Skýcov – Zlatno, ktorého východzia obec sa každoročne mení. Jeden rok za začína v Skýcove a druhý rok v Zlatne. Pochod sa uskutočňuje vždy v sobotu pred 29. augustom.
Na druhý deň 30. augusta 1944 odišli do Topoľčianok, kde obsadili poštu, žandársku stanicu a úrady. Druhá skupina odišla nákladným autom do Obýc a Hostia, kde sa k partizánom pridalo okolo 30 chlapov. V Topoľčiankach odzbrojili žandársku stanicu a vrátili sa na Skýcov. Tu sa k nim pridalo 16 chlapov.
V samotnom Skýcove sa po vyhlásení SNP zišla skupina občanov v požiarnej zbrojnici a založili 1.partizánsku skupinu „SKÝCOV“ pod vedením Rudolfa Matejova. Túto udalosť v obci pripomína pamätná tabuľa na požiarnej zbrojnici. Prvá partizánska skupina urobila na cestách do Skýcova zátarasy a spojila sa s Hornonitrianskou partizánskou brigádou, ktorej velili bratia Hagarovci.
Dňa 19. októbra 1944 došlo k zrážke medzi partizánmi a nemeckou jednotkou v skýcovskej horárni Drahožická huta. Padli traja partizáni a päť nemeckých vojakov. Aj na tomto mieste je dnes pomník.
V decembri 1944 sa do Skýcova postupne presúvajú niektoré partizánske oddiely zo Zlatna a prichádzajú i nové skupiny. Tak sa v Skýcove zoskupili tri partizánske oddiely prevažne Rusov a Ukrajincov, do ktorých vstupovali občania zo Zlatna, Skýcova ale aj ďalší Slováci. V Skýcove sa sformovali tieto partizánske oddiely:
Partizánsky oddiel Národný mstiteľ (pomstiteľ) – veliteľ kapitán Viktor Maximov
Partizánsky oddiel Zarubežnij – veliteľ major Alexander P. Sviatogorov – Zorič
Partizánsky oddiel Plameň – veliteľ kapitán N.S. Lavrik – Putilov
Celá obec Skýcov žila partizánskym hnutím. Oddiel majora Zoriča bol špeciálnym prieskumným oddielom, ktorý pripravoval podklady pre oslobodenie Bratislavy. Partizáni podnikali zo Skýcova prieskumné a bojové akcie na Ponitrie až k Nitre a Bratislave. Rádiové spojenie s Hlavným partizánskym štábom zaisťovala telegrafistka Nina Čaparova. Oddiely spolupracovali aj s Nitrianskou partizánskou brigádou, ktorá im dávala hlavne strelivo a výbušniny. Počas celého pobytu partizánov na Skýcove im miestne obyvateľstvo všestranne pomáhalo. S partizánmi spolupracovali nielen chlapi z dediny, ale prichádzali aj dobrovoľníci zo západného Slovenska. Začiatkom januára 1945 prišiel na Skýcov aj Ján Husák, ktorý neskoršie vstúpil do oddielu kpt. Maximova.
Nemecké jednotky sa pokúsili niekoľkokrát zaútočiť proti partizánom na Skýcove, ale bezvýsledne. Cesty do Skýcova boli zatarasené. V polovici januára bol útok nemeckej jednotky krvavo odrazený partizánmi. Fašisti neúspešne zaútočili na Skýcov aj 18. februára 1945.
Pri jednom boji vysunutej partizánskej hliadky s fašistami padli dvaja partizáni : Kuzma Cymbal a Leonid Minakov. Pochovaní sú blízko za horárňou na Pieskoch. Koncom februára a v prvej polovici marca sa postupne aj partizánske oddiely zo Skýcova presúvajú k Hronu a prechádzajú k II. ukrajinskému frontu. Ich prechod nie je spoločný, ale oddiely prechádzajú samostatne a opatrnejšie.
Akonáhle nemecké jednotky zistili, že v Skýcove už nie sú partizáni, 15.marca 1945 na obec zaútočili nielen od Topoľčianok, ale aj od Veľkých Uheriec a od Topoľčian. Nenarazili na žiadny odpor, obec obsadili bez boja. Chlapi z dediny odišli do hôr, mnohí prešli s partizánmi cez Hron a v dedine zostali len starci, ženy a deti. Na tento deň spomínala vtedajšia učiteľka na Skýcove Gizela Komárovská takto: „Spolu s manželom sme v tom období učili na Skýcove. Manžel začal študovať medicínu, ale štúdium prerušil. Cez povstanie ošetroval zranených a chorých partizánov. Po ich ústupe zo Skýcova manžel odišiel do hôr. Zostala som doma sama so štvorročným synom. Keď prišli Nemci 15. marca 1945, okolo druhej hodiny popoludní nariadili všetkým občanom, aby sa sústredili pred kostol, prišli ženy, deti a starci. Mohli sme si zobrať len najnutnejšie veci. Všetkých nás zoradili a vydali sme sa na pochod pod dozorom Nemcov smerom na Bošany. Ženám s malými deťmi na rukách sa ťažko kráčalo. Jeden Nemec sa zľutoval a chcel odniesť na rukách môjho syna, ten sa ho bál a strašne plakal. Nemci mali rozkaz naložiť nás do nákladných vozňov a poslať do koncentračného tábora. Železnica bola už nefunkčná a doprevádzajúci Nemci sa museli vrátiť k svojej jednotke na Skýcov, tak nás všetkých odovzdali slovenským žandárom z Topoľčian, aby nás strážili. Blížila sa noc, žandári nám doporučili ubytovať sa u známych v okolitých dedinách.“
Nemci zostali na Skýcove, vyrabovali domy a na druhý deň 16. marca 1945 obec vypálili. Zhorelo 226 domov, zostal iba kostol, škola a fara, kde boli ubytovaní Nemci. Čistou náhodou nezhorel jeden dom pokrytý slamou a práve v tomto dome sa skrýval jeden starší občan, ktorý tragédiu prežil.“
Žalostný bol pohľad občanov Skýcova pri ich návrate do svojej obce. Zo zhorených domov trčali len holé múry a komíny. Mená padlých občanov obce sú vypísané na pomníku v strede obce. Skýcovčania nezabúdajú na tragédiu vypálenia obce, 16. marec 1945 si každý rok pripomínajú pietnym spomienkovým zhromaždením.
V roku 1989 založil priamy účastník SNP na Skýcove generál Ing. Ján Husák spolu s ďalšími spolubojovníkmi Náučný partizánsky chodník Skýcov – Zlatno, ktorého východzia obec sa každoročne mení. Jeden rok za začína v Skýcove a druhý rok v Zlatne. Pochod sa uskutočňuje vždy v sobotu pred 29. augustom.
Pohľad na obec ...
Pamätná tabuľa ...
Pamätná tabuľa ...
Pamätná tabuľa ...
Kostol, fara a ...
Pomník v strede...
...s menami pad...
Použitá literatúra a pramene:
Rozhovory s priamymi účastníkmi bojov – generál Ing. Ján Husák, Gizela Komárovská (+), Ján Fábry (+), Peter Dávid (+) a ďalší.
Štefan Rakovský a kol.: Zlaté Moravce a okolie, Slavín Bratislava 1969
Diplomová práca Ondreja Valacha (časť)
Kronika obce Skýcov, Internetová stránka obce Skýcov
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43