Tekovská stolica (2. časť) Politická správa Tekovskej stolice
Na čele župnej samosprávy bol hlavný župan – supremus comes . Do tejto funkcie boli spravidla volení zástupcovia vyššej šľachty a bohatých magnátskych rodín. Títo mali svoje rodové sídla, či časť svojich majetkov na území stolice v ktorej pôsobili. V súvislosti s Tekovom môžeme spomenúť, že v roku 1636 bol do funkcie hlavného župana menovaný František Forgách ml., ktorého rodový majetok sa nachádzal na panstve a hrade Gýmeš. Pred vymenovaním župana do funkcie, musel župan spravidla zložiť slávnostnú prísahu pred generálnou kongregáciou. Jeho úlohou bolo okrem zastupovania osoby panovníka vo svojej pridelenej samospráve, presadzovanie záujmov centrálnych orgánov. Na druhej strane župan ako osoba reprezentoval ako osoba svoj región na dvore panovníka a snažiť sa o určité výhody a úľavy pri povinnostiach samosprávnych orgánov stolice. Hlavným výkonným funkcionárom stolice bola osoba podžupana – vicecomes. Ten sa zvyčajne volil z radov významnejších šľachticov príslušnej stolice. Funkcia podžupana so sebou prinášala viacero povinností.
Ako som už spomenul, predsedal generálnej kongregácii stolice, viedol i partikulárne kongregácie a okrem toho predsedal i stoličnej sedrii. K jeho povinnostiam patrila aj koordinácia činností slúžnych, prísažných, ako i všetkých ostatných zamestnancov samosprávy. K jeho agende patrila aj starostlivosť o stoličné písomnosti- archív , ako aj stoličná pečať. K jeho stálym povinnostiam patrilo samozrejme i udržiavanie kontaktu so županom a ochraňovanie a presadzovanie záujmov stolice navonok. Nakoľko, ako som už uviedol agenda stolice neustále narastala, pomerne k tomu rástla i agenda podžupana. Preto už počas 17. storočia k funkcii podžupana pribudla i nová funkcia , druhý podžupan – substitutus vicecomes. Táto funkcia mala odbremeniť značné povinnosti riadneho podžupana- vicecomes ordinarius. Druhý podžupan sa volil na stoličnom obnovovacom zhromaždení - reštavrácii. Jeho pôsobnosť sa orientovala väčšinou na agendu v oblasti súdnictva a zodpovedal sa , ako ostatní funkcionári stolice generálnej kongregácii.
Vo viacerých prípadoch činnosti podžupana a druhého podžupana boli rozdelené tak, že podžupan predsedal civilnému a druhý podžupan trestnému súdu. Do 17. storočia pokiaľ neboli určení vyberači daní- preceptores staral sa popdžupan aj o hospodárske záležitosti župy. Okrem týchto hlavných úradníkov patrili medzi nižších úradníkov i slúžni – iudices nobilum. Títo úradníci patrili medzi skutočných predstaviteľov stoličnej samosprávy, pretože najviac prichádzali do kontaktu s konkrétnymi problémami a stoličnou agendou. Najskôr počas 16. stor. bol počet slúžnych väčšinou stály na počte štyri. Neskôr sa ich počet mohol zvýšiť, čo mohlo závisieť od veľkosti župy, ako i podľa množstva agendy. Ťažiskom ich práce boli slúžnovské okresy –processus, v ktorých vykonávali svoju činnosť. Každá župa sa delila na viacero / 3-6/ okresov, pričom každý takýto okres obsahoval dva až tri obvody – ciriculi. V Tekove do 19. stor. existovali štyri takéto slúžnovské okresy. Horný slúžnovský okres- Processus superior, ktorý zaberal územia niekdajších samostatných územných jednotiek Oslany a Šúšoľ, Levický- Processus leviensis, Topoľčiansky – processus Kiss-Tapolcsaniensis, a Vrábeľský- processus Verebeliensis. Do kompetencií slúžnych patrilo predovšetkým udržiavanie verejného poriadku, súdnych právomociach, pomáhali pri vyberaní a vyrubovaní daní, a cirkevných desiatkov. Do kompetencie slúžnych patrili i verejné práce, odvody vojakov, súpisy šľachty, poddaných majetkov a pod. Mohol tiež predsedať i civilnému súdu, ak majetková hodnota prípadu nepresiahla tritisíc zlatých. Volila ich takisto generálna kongregácia väčšinou z radov majetnejšej šľachty, no často sa stávalo, že šľachta zvolila za slúžneho príslušníka nižšej stoličnej šľachty, aby mohla pomocou neho manipulovať jeho činnosť. Často sa preto stávalo, že volení šľachtici odmietali túto funkciu prijať s obavy pred nepríjemnosťami. Preto bol už v roku 1435 panovníkom Žigmundom Luxemburským prijatý zákon - decretum maius, podľa ktorého zvolené osoby musia úrad prijať pod trestom 25 hrivien minimálne na jeden rok. Neskôr bola pokuta zvýšená na 50 hrivien a nesmela sa odpustiť. K najbližším spolupracovníkom slúžnych boli nižší stoliční úradníci prísažní prísediaci – iuratus assessor, ktorí spoločne so slúžnym tvorili tzv. „ zákonné svedectvo „ – testimonium legale, čím dávala svojou prítomnosťou právoplatnosť všetkým verejnoprávnym a súdnym aktom v rámci slúžnovského okresu. Od 17. stor. sa zúčastňovali i na zemepanských súdnych stoliciach – sedes dominalis, ktoré súdili prečiny poddaných. Medzi volených úradníkov patrila aj skupina najnižších župných úradníkov ako boli notár – notarius ordinarius comitatus, podnotár - vicenotarius, vyberači daní- preceptores a pod. Stoličný notár mal od konca 16. stor., kedy táto funkcia nahradila doposiaľ jestvujúcu funkciu pisárov aj funkciu zapisovateľa. Jeho agenda spočívala spočiatku z vyhotovovania zápisníc zo sedrií, neskôr vyhotovoval zápisnice z kongregácií. Z nich potom vyhotovoval kongregačné protokoly- prothocolum congregationale, prothocolum publicorum, /maď.vármegye jegyzökönyve ./ Notár neskôr vykonával i správnu a daňovú stoličnú agendu. Často pracoval pre niekoľko stolíc naraz, pretože funkcia notára vyžadovala už i určité odborné právnické vzdelanie. Funkcia notára bola platená a okrem stáleho platu poberal notár i osobitné príplatky za vyhotovovanie listín. Od polovice 17. stor. mu pri vyhotovovaní agendy vypomáhal aj pisár –scriba, cancelista.
Daňovú administratívu celej územnej jednotky mal zvyčajne vo svojej kompetencii výberca daní – preceptor. Popri tom, že vyruboval domácu daň- contributio, z ktorej boli financovaní aj ostatní platení úradníci mal na starosti aj ostatné nepravidelné dane, ako napr. korunovačnú daň a pod. Okrem toho sa z daní financovali aj trovy sedrie, financovali sa stavby mostov, ciest a budov. V období protitureckých vojen sa z kontribúcia poskytovali aj pôžičky na vyplatenie sa zajatých šľachticov z tureckého zajatia. Z archívnych prameňov sa dozvedáme, že v roku 1675 prichádza na stoličné orgány žiadosť o poskytnutie finančnej podpory na výkupné pre stoličného pisára Jána Užoviča, ktorý padol do tureckého zajatia v bitke pri Tvrdošovciach. Neskôr keď do pôsobnosti samosprávy spadali aj verejnoprospešné, sociálne, či zdravotnícke povinnosti, začali pri stoliciach pôsobiť aj špecializované profesie ako napr. stoličný lekár- physicus, geometer, ránhojič –chirurgi , správca stoličného domu a väznice – castellanus a pod. Okrem nich pôsobili pri stoličnom dome aj donucovacie zložky ako stoliční hajdúsi- haidones, ktorí tvorili stoličnú pohotovosť, lapali zbehov a zbojníkov a dozerali aj na verejný poriadok v rámci jednotlivých slúžnovských okresov. K zamestnancom stolice patrili okrem nich ešte rozliční pomocníci a stoliční sluhovia a ostatný obslužný personál.
Ako už bolo vyššie spomenuté spod stoličnej samosprávy boli oslobodené niektoré inštitúcie, právnické a fyzické osoby, a pod. Uhorské právo v tomto období rozoznávalo okrem fyzických aj osoby právnické. Sem patrili predovšetkým kapitoly, konventy, slobodné kráľovské mestá - civitates, kráľovský erár, cechy a základiny /majetkové združenia/. Udeľovaním osobitných výsad týmto právnickým osobám a ich rozširovaním na všetko ich obyvateľstvo /napr. slobodné mesto /, sa vytvorili podmienky na vznik osobitných práv mestského obyvateľstva . Slobodné kráľovské a banské mestá sa považovali za majetok kráľa, ktorý ich zveril do správy uhorskej komory. Na území Tekovskej stolice sa nachádzali dve takéto banské mestá Kremnica a Nová Baňa. Tieto prinášali hospodárstvu značné príjmy najmä z hľadiska ťažby drahých kovov no najmä zlata a striebra. Preto boli aj dôležitým strategickým bodom pri obrane proti Turkom a ich obranyschopnosť bola pomerne často sledovaná a kontrolovaná nielen palatínom, ale i samotným panovníkom. Aj samotné mestá si boli vedomé svojho výsadného postavenia a preto akékoľvek zasahovanie do vlastnej jurisdikcie považovali za obmedzovanie a porušovanie svojich práv. Svedčí o tom i archívny prípis mesta Kremnice vo veci nezávislosti banských zamestnancov od stoličnej jurisdikcie Zvyčajne boli pod kontrolou kráľovského komisára. Najstarším orgánom v týchto mestách bolo valné zhromaždenie, ktoré však zaniklo a v 16. stor. ho nahradila volená obec – electa communitas, alebo veľká rada – magistratus, senatus. Členstvo v rade bolo po vytvorení vrstvy majetného patriciátu dedičné a tak sa mestské rady dostávali postupne do rúk bohatých rodín. Na čele tzv. malej rady stál volený richtár – iudex spolu s mestskou radou, skladajúcou sa obyčajne s 12 prísediacich- iurati cives. Títo mali spolu s ostatnými funkciami – mestský kapitán, notár a pod. riadiť a koordinovať činnosť a funkčnosť a obranyschopnosť mesta ako samostatnej právnickej jednotky. Mestská rada teda vydávala štatúty a nariadenia, udeľovala občianske práva, menovala nižších úradníkov, starala sa o verejný život, spravovala mestský majetok a v neposlednom rade sa starala i o bezpečnosť svojich obyvateľov.
Správa dedín sa od mestskej správy líšila tým, že rozsah právomocí richtára a prísediacich záležal od majiteľa – zemepána. Písomnú agendu spojenú s riadením obce viedol kňaz, alebo učiteľ, v 17. stor. už aj obecný notár. Obecný richtár bol v podstate najnižším kompetentným úradníkom ústrednej štátnej/stoličnej správy a napomáhal zavádzať do praxe nariadenia a príkazy vyšších stoličných orgánov. V 17. stor. boli prakticky vo väčšine obcí richtári menovaní zemepánom, resp. príslušným slúžnym a v mnohých prípadoch sa poddaní k výkonu richtárskej funkcie nútili pokutami.
Osobitnou skupinou boli vo vzťahu feudála k poddaným , ale i poddaných voči sebe právne a zvykové väzby. V tomto období sa obecná samospráva stáva predĺženou rukou majiteľa dediny, pomocou ktorej kontroluje a dozerá na chod a hlavne ekonomickú prosperitu. Okrem toho mal zemepán okrem majetkového práva i patronát nad farnosťou resp. kostolom. V oblasti súdnictva boli práva zemepána prakticky bez obmedzení. V niektorých obdobiach sa však spod súdneho práva majiteľa pôdy vymedzili násilné trestné činy , ako zbojstvo, vražda, či podpaľačstvo. Všetky ostatné previnenia poddaných súdil zemepán. V tomto období sa často stretávame aj s porušovaním starých zvykových práv poddaných zo strany feudálov. Išlo najmä o právo slobodne sa sťahovať , čo sa často dostávalo do priameho rozporu s majiteľom pôdy. Títo sa snažili neustále zvyšovať poplatky /peňažnú rentu/, aby si poddaný nemohol splniť svoje odvodové povinnosti k feudálovi a tak zabrániť jeho odchodu. Nakoľko sa takéto prípady vyskytovali pomerne často , vydal v roku 1397 kráľ Žigmund dekrét, ktorý upravoval právne podmienky sťahovania poddaných. Avšak ani po tomto nariadení sa náprava v celej miere nerealizovala a preto sa pomerne častým javom stávajú úteky poddaných k inému feudálovi. Tu treba samozrejme povedať že o sťahovaní sa mohli vtedy pomýšľať iba bohatší sedliaci. Ktorí boli schopní si vyrovnať všetky náležitosti požadované zemepánom. Dôležitým právnym dokumentom, ktorým sa od roku 1517 v oblasti súdnictva riadila stoličná i mestská súdna právomoc je dielo Štefana Verbőczyho z roku 1514 , ktoré sa stalo všeobecne uznávaným právnym prameňom ako „Trojdielne spracovanie obyčajového práva slávneho uhorského kráľovstva a pripojených krajín.
Najdôležitejšou úlohou poddaných bola však ich práca ,predovšetkým práca pre feudála a jeho rodinu. Základnou postavou v týchto pracovných povinnostiach je poddaný. Tí sa ďalej delia na sedliakov, želiarov /hofier, hofer/, čo bol vlastne poddaný, ktorý vlastnil iba malú, alebo žiadnu poľnohospodársku pôdu a podželiarov, ktorí nemali dom ani pôdu a žili v podnájme. Samostatnú skupinu poddaných tvorili aj žobráci, tuláci a dedinská chudoba, ktorí nevlastnili v podstate nič a žili iba z milosti druhých. Okrem toho sa stretávame aj so skupinou ľudí, ktorí mali určité zvýhodnené postavenie v rámci poddanskej hierarchie. Jedná sa predovšetkým o mlynárov, mýtnikov, súkenníkov a ostatných remeselníkov, ktorí odovzdávali panstvu časť zo svojej remeselnej produkcie. Privilegovanou osobou bol aj kňaz.
Robotná renta spočívala okrem povinnosti odpracovať určitý počet dní v roku na majetku zemepána , aj v službách hlavne pri furmanských robotách, obrábaní viníc, nosení dreva, zvážaní sena, obrábaní chmeľníc a iné príležitostné práce. Poddaní okrem svojej práce na pánovom majetku odvádzali aj dane v podobe finančnej a naturálnej dane. Jedinou pravidelnou platbou do kráľovskej pokladnice od poddaných bola portálna daň. Táto sa platila od každej poddanskej usadlosti , ktorá mala bránu veľkú, aby do nej mohol vojsť voz naložený senom , alebo obilím. Ďalšou povinnosťou poddaného bola robotná povinnosť, voči štátu, napr. pri prácach v pohraničných pevnostiach stavbe ciest a pod. Peňažná renta – cenzus sa platila ako poplatok majiteľovi panstva a jej výška bola rôzna. Osobitným druhom poplatku bol desiatok a deviatok, ktorí spadali pod naturálnu daň.
Deviatok – naturálna renta bola povinnosť poddaného odovzdávať podiely z úrody obila, viníc, jahniat, kozliat, včiel a pod. Okrem toho odvádzali potraviny pre potreby panskej kuchyne a to vo forme masla, vajec, husí, sliepok a pod. Nepravidelné dávky odvádzali poddaní aj pri konaní snemov, vojen, svadieb, krstín a pod. Okrem dávok zemepánovi odvádzali poddaní aj cirkevné poplatky zväčša v podobe tzv. cirkevného desiatku. Ten sa odovzdával hlavný – najmä z obilnín a patril biskupovi, a tzv. malý desiatok, z jahniat, hydiny a pod .V archívnych prameňoch pomerne často nachádzame písomné dôkazy o tom, ako sa obyvatelia jednotlivých obcí snažia dosiahnuť odpustenie týchto dávok, či už z dôvodov neúrody, či tureckého nebezpečenstva, živelnej pohromy a pod. Tak je to i v prípade žiadosti mestečka Svätý Kríž nad Hronom stolici o poskytnutie daňovej úľavy pre škody spôsobené požiarom v roku 1661 z roku 1662. Na základe neustáleho tureckého ohrozovania od roku 1526 panovník odňal palatínovi určité vojenské právomoci a preniesol ich na reorganizované kapitanáty. Na území dnešného Slovenska existovali dva a to Preddunajský so sídlom v Nitre, neskôr v Šuranoch, Leviciach a Nových Zámkoch a Hornouhorský kapitanát so sídlom v Košiciach. Tento systém bol zrušený až po odchode Turkov v roku 1683. V archíve Tekovskej stolice môžeme nájsť i dokument o menovaní Stanislava Thurzu veliteľom Preddunajska v roku 1619.
Osobitnou skupinou, ktorú som spomenul v časti právnických osôb oslobodených spod stoličnej jurisdikcie patrili majetky kapitúl, konventov a iných cirkevných inštitúcií. Takýchto príslušníkov nižšej šľachty poznáme pod názvom predialisti.. V Tekovskej stolici sa s s touto vrstvou stretávame prakticky už od 13. stor., kedy začína vzrastať záujem o cirkevný majetok. Jedná sa najmä o majetky Ostrihomskej arcidiecézy na jej území. Predialisti pochádzali zo slobodného obyvateľstva, ktorému cirkevní hodnostári, alebo inštitúcie umožnili usadiť sa a užívať pridelenú pôdu protislužbou za vojenskú službu. V písomných prameňoch sú označovaní ako nobiles archiepiscopales. V Tekovskom komitáte sú predialisti doložení už od druhej polovice 13.stor. v okolí Šúšoľa, v panstve hradu Revište, V Ďarmotách nad Žitavou, Malých Šárovciach , Tekovských Lužanoch, Prestavlkoch a pod. Predialisti Ostrihomského arcibiskupstva na území Tekovskej stolice v priebehu 14. stor. majú už vlastnú samosprávu a patrili do dvoch stolíc so sídlom vo Svätom Jure a Vrábľoch. Najširší rozsah mala v 16. stor. stolica predialistov Ostrihomského arcibiskupstva v Tekove s centrom vo Vrábľoch, ku ktorej patrilo 8 lokalít/ Malý Kýr, Paňa, Dyčka, Munkad, Berín, Peleska, Ďarmoty a Čechy-Čechynce/ . Majetkové spory predialistov so svetskými i cirkevnými vlastníkmi patrili do kompetencie cirkevného a svetského súdneho systému, no spory medzi samotnými predialistami patrili pod súdnu právomoc samotnej predialistickej stolice. Čo sa týka povinností predialistov , títo boli vyňatí spod platenia všetkých daní a dávok, mali právo vykúpiť sa zo svojich previnení a disponovanie majetkami bolo viazané na súhlas Ostrihomského arcibiskupa. Vymretím rodu sa automaticky majetky vracali späť arcibiskupstvu. Vrátenie majetkov sa vzťahovalo aj na porušenia niektorých povinností, napr. vojenskej služby a pod. Na základe toho, že majetky arcibiskupstva boli roztrúsené po veľkom území, boli rozdrobené a vzdialené od sídla arcibiskupa, ktorý bol najvyšším predstaveným predialistov, vyvinula sa do konca 16. stor. inštitúcia samosprávnych celkov- predialistických stolíc. Z predstaviteľov týchto stolíc bol na prvom mieste palatín ustanovený arcibiskupom a na zasadnutiach týchto stolíc sa riešili všetky súdne a majetkoprávne spory podobne, ako tomu bolo pri kongregáciách svetských – šľachtických stolíc. Pustošenie Turkov neobišlo ani majetky arcibiskupstva. Koncom 16. stor. je doložených menej ako 150 predialistov Ostrihomského arcibiskupstva, avšak stále tvorili dôležitú časť politickej a vojenskej moci najmä ako členovia bandérií, kde spolu s familiármi ,arcibiskupskými služobníkmi a poddanými mali výrazný podiel na zabezpečovaní a ochrane uhorských záujmov v bojoch s Turkami. V archívnych prameňoch Tekovskej stolice nájdeme i písomný dokument o tom, ako sa predialisti bránili proti vymáhaniu daní Tekovskou stolicou z roku 1620. Jedná sa o Prípis stolice predialistov vo Vrábľoch vo veci ich zdanenia v obci Žitavské Ďarmoty.
Ako som už spomenul, predsedal generálnej kongregácii stolice, viedol i partikulárne kongregácie a okrem toho predsedal i stoličnej sedrii. K jeho povinnostiam patrila aj koordinácia činností slúžnych, prísažných, ako i všetkých ostatných zamestnancov samosprávy. K jeho agende patrila aj starostlivosť o stoličné písomnosti- archív , ako aj stoličná pečať. K jeho stálym povinnostiam patrilo samozrejme i udržiavanie kontaktu so županom a ochraňovanie a presadzovanie záujmov stolice navonok. Nakoľko, ako som už uviedol agenda stolice neustále narastala, pomerne k tomu rástla i agenda podžupana. Preto už počas 17. storočia k funkcii podžupana pribudla i nová funkcia , druhý podžupan – substitutus vicecomes. Táto funkcia mala odbremeniť značné povinnosti riadneho podžupana- vicecomes ordinarius. Druhý podžupan sa volil na stoličnom obnovovacom zhromaždení - reštavrácii. Jeho pôsobnosť sa orientovala väčšinou na agendu v oblasti súdnictva a zodpovedal sa , ako ostatní funkcionári stolice generálnej kongregácii.
Vo viacerých prípadoch činnosti podžupana a druhého podžupana boli rozdelené tak, že podžupan predsedal civilnému a druhý podžupan trestnému súdu. Do 17. storočia pokiaľ neboli určení vyberači daní- preceptores staral sa popdžupan aj o hospodárske záležitosti župy. Okrem týchto hlavných úradníkov patrili medzi nižších úradníkov i slúžni – iudices nobilum. Títo úradníci patrili medzi skutočných predstaviteľov stoličnej samosprávy, pretože najviac prichádzali do kontaktu s konkrétnymi problémami a stoličnou agendou. Najskôr počas 16. stor. bol počet slúžnych väčšinou stály na počte štyri. Neskôr sa ich počet mohol zvýšiť, čo mohlo závisieť od veľkosti župy, ako i podľa množstva agendy. Ťažiskom ich práce boli slúžnovské okresy –processus, v ktorých vykonávali svoju činnosť. Každá župa sa delila na viacero / 3-6/ okresov, pričom každý takýto okres obsahoval dva až tri obvody – ciriculi. V Tekove do 19. stor. existovali štyri takéto slúžnovské okresy. Horný slúžnovský okres- Processus superior, ktorý zaberal územia niekdajších samostatných územných jednotiek Oslany a Šúšoľ, Levický- Processus leviensis, Topoľčiansky – processus Kiss-Tapolcsaniensis, a Vrábeľský- processus Verebeliensis. Do kompetencií slúžnych patrilo predovšetkým udržiavanie verejného poriadku, súdnych právomociach, pomáhali pri vyberaní a vyrubovaní daní, a cirkevných desiatkov. Do kompetencie slúžnych patrili i verejné práce, odvody vojakov, súpisy šľachty, poddaných majetkov a pod. Mohol tiež predsedať i civilnému súdu, ak majetková hodnota prípadu nepresiahla tritisíc zlatých. Volila ich takisto generálna kongregácia väčšinou z radov majetnejšej šľachty, no často sa stávalo, že šľachta zvolila za slúžneho príslušníka nižšej stoličnej šľachty, aby mohla pomocou neho manipulovať jeho činnosť. Často sa preto stávalo, že volení šľachtici odmietali túto funkciu prijať s obavy pred nepríjemnosťami. Preto bol už v roku 1435 panovníkom Žigmundom Luxemburským prijatý zákon - decretum maius, podľa ktorého zvolené osoby musia úrad prijať pod trestom 25 hrivien minimálne na jeden rok. Neskôr bola pokuta zvýšená na 50 hrivien a nesmela sa odpustiť. K najbližším spolupracovníkom slúžnych boli nižší stoliční úradníci prísažní prísediaci – iuratus assessor, ktorí spoločne so slúžnym tvorili tzv. „ zákonné svedectvo „ – testimonium legale, čím dávala svojou prítomnosťou právoplatnosť všetkým verejnoprávnym a súdnym aktom v rámci slúžnovského okresu. Od 17. stor. sa zúčastňovali i na zemepanských súdnych stoliciach – sedes dominalis, ktoré súdili prečiny poddaných. Medzi volených úradníkov patrila aj skupina najnižších župných úradníkov ako boli notár – notarius ordinarius comitatus, podnotár - vicenotarius, vyberači daní- preceptores a pod. Stoličný notár mal od konca 16. stor., kedy táto funkcia nahradila doposiaľ jestvujúcu funkciu pisárov aj funkciu zapisovateľa. Jeho agenda spočívala spočiatku z vyhotovovania zápisníc zo sedrií, neskôr vyhotovoval zápisnice z kongregácií. Z nich potom vyhotovoval kongregačné protokoly- prothocolum congregationale, prothocolum publicorum, /maď.vármegye jegyzökönyve ./ Notár neskôr vykonával i správnu a daňovú stoličnú agendu. Často pracoval pre niekoľko stolíc naraz, pretože funkcia notára vyžadovala už i určité odborné právnické vzdelanie. Funkcia notára bola platená a okrem stáleho platu poberal notár i osobitné príplatky za vyhotovovanie listín. Od polovice 17. stor. mu pri vyhotovovaní agendy vypomáhal aj pisár –scriba, cancelista.
Daňovú administratívu celej územnej jednotky mal zvyčajne vo svojej kompetencii výberca daní – preceptor. Popri tom, že vyruboval domácu daň- contributio, z ktorej boli financovaní aj ostatní platení úradníci mal na starosti aj ostatné nepravidelné dane, ako napr. korunovačnú daň a pod. Okrem toho sa z daní financovali aj trovy sedrie, financovali sa stavby mostov, ciest a budov. V období protitureckých vojen sa z kontribúcia poskytovali aj pôžičky na vyplatenie sa zajatých šľachticov z tureckého zajatia. Z archívnych prameňov sa dozvedáme, že v roku 1675 prichádza na stoličné orgány žiadosť o poskytnutie finančnej podpory na výkupné pre stoličného pisára Jána Užoviča, ktorý padol do tureckého zajatia v bitke pri Tvrdošovciach. Neskôr keď do pôsobnosti samosprávy spadali aj verejnoprospešné, sociálne, či zdravotnícke povinnosti, začali pri stoliciach pôsobiť aj špecializované profesie ako napr. stoličný lekár- physicus, geometer, ránhojič –chirurgi , správca stoličného domu a väznice – castellanus a pod. Okrem nich pôsobili pri stoličnom dome aj donucovacie zložky ako stoliční hajdúsi- haidones, ktorí tvorili stoličnú pohotovosť, lapali zbehov a zbojníkov a dozerali aj na verejný poriadok v rámci jednotlivých slúžnovských okresov. K zamestnancom stolice patrili okrem nich ešte rozliční pomocníci a stoliční sluhovia a ostatný obslužný personál.
Ako už bolo vyššie spomenuté spod stoličnej samosprávy boli oslobodené niektoré inštitúcie, právnické a fyzické osoby, a pod. Uhorské právo v tomto období rozoznávalo okrem fyzických aj osoby právnické. Sem patrili predovšetkým kapitoly, konventy, slobodné kráľovské mestá - civitates, kráľovský erár, cechy a základiny /majetkové združenia/. Udeľovaním osobitných výsad týmto právnickým osobám a ich rozširovaním na všetko ich obyvateľstvo /napr. slobodné mesto /, sa vytvorili podmienky na vznik osobitných práv mestského obyvateľstva . Slobodné kráľovské a banské mestá sa považovali za majetok kráľa, ktorý ich zveril do správy uhorskej komory. Na území Tekovskej stolice sa nachádzali dve takéto banské mestá Kremnica a Nová Baňa. Tieto prinášali hospodárstvu značné príjmy najmä z hľadiska ťažby drahých kovov no najmä zlata a striebra. Preto boli aj dôležitým strategickým bodom pri obrane proti Turkom a ich obranyschopnosť bola pomerne často sledovaná a kontrolovaná nielen palatínom, ale i samotným panovníkom. Aj samotné mestá si boli vedomé svojho výsadného postavenia a preto akékoľvek zasahovanie do vlastnej jurisdikcie považovali za obmedzovanie a porušovanie svojich práv. Svedčí o tom i archívny prípis mesta Kremnice vo veci nezávislosti banských zamestnancov od stoličnej jurisdikcie Zvyčajne boli pod kontrolou kráľovského komisára. Najstarším orgánom v týchto mestách bolo valné zhromaždenie, ktoré však zaniklo a v 16. stor. ho nahradila volená obec – electa communitas, alebo veľká rada – magistratus, senatus. Členstvo v rade bolo po vytvorení vrstvy majetného patriciátu dedičné a tak sa mestské rady dostávali postupne do rúk bohatých rodín. Na čele tzv. malej rady stál volený richtár – iudex spolu s mestskou radou, skladajúcou sa obyčajne s 12 prísediacich- iurati cives. Títo mali spolu s ostatnými funkciami – mestský kapitán, notár a pod. riadiť a koordinovať činnosť a funkčnosť a obranyschopnosť mesta ako samostatnej právnickej jednotky. Mestská rada teda vydávala štatúty a nariadenia, udeľovala občianske práva, menovala nižších úradníkov, starala sa o verejný život, spravovala mestský majetok a v neposlednom rade sa starala i o bezpečnosť svojich obyvateľov.
Správa dedín sa od mestskej správy líšila tým, že rozsah právomocí richtára a prísediacich záležal od majiteľa – zemepána. Písomnú agendu spojenú s riadením obce viedol kňaz, alebo učiteľ, v 17. stor. už aj obecný notár. Obecný richtár bol v podstate najnižším kompetentným úradníkom ústrednej štátnej/stoličnej správy a napomáhal zavádzať do praxe nariadenia a príkazy vyšších stoličných orgánov. V 17. stor. boli prakticky vo väčšine obcí richtári menovaní zemepánom, resp. príslušným slúžnym a v mnohých prípadoch sa poddaní k výkonu richtárskej funkcie nútili pokutami.
Osobitnou skupinou boli vo vzťahu feudála k poddaným , ale i poddaných voči sebe právne a zvykové väzby. V tomto období sa obecná samospráva stáva predĺženou rukou majiteľa dediny, pomocou ktorej kontroluje a dozerá na chod a hlavne ekonomickú prosperitu. Okrem toho mal zemepán okrem majetkového práva i patronát nad farnosťou resp. kostolom. V oblasti súdnictva boli práva zemepána prakticky bez obmedzení. V niektorých obdobiach sa však spod súdneho práva majiteľa pôdy vymedzili násilné trestné činy , ako zbojstvo, vražda, či podpaľačstvo. Všetky ostatné previnenia poddaných súdil zemepán. V tomto období sa často stretávame aj s porušovaním starých zvykových práv poddaných zo strany feudálov. Išlo najmä o právo slobodne sa sťahovať , čo sa často dostávalo do priameho rozporu s majiteľom pôdy. Títo sa snažili neustále zvyšovať poplatky /peňažnú rentu/, aby si poddaný nemohol splniť svoje odvodové povinnosti k feudálovi a tak zabrániť jeho odchodu. Nakoľko sa takéto prípady vyskytovali pomerne často , vydal v roku 1397 kráľ Žigmund dekrét, ktorý upravoval právne podmienky sťahovania poddaných. Avšak ani po tomto nariadení sa náprava v celej miere nerealizovala a preto sa pomerne častým javom stávajú úteky poddaných k inému feudálovi. Tu treba samozrejme povedať že o sťahovaní sa mohli vtedy pomýšľať iba bohatší sedliaci. Ktorí boli schopní si vyrovnať všetky náležitosti požadované zemepánom. Dôležitým právnym dokumentom, ktorým sa od roku 1517 v oblasti súdnictva riadila stoličná i mestská súdna právomoc je dielo Štefana Verbőczyho z roku 1514 , ktoré sa stalo všeobecne uznávaným právnym prameňom ako „Trojdielne spracovanie obyčajového práva slávneho uhorského kráľovstva a pripojených krajín.
Najdôležitejšou úlohou poddaných bola však ich práca ,predovšetkým práca pre feudála a jeho rodinu. Základnou postavou v týchto pracovných povinnostiach je poddaný. Tí sa ďalej delia na sedliakov, želiarov /hofier, hofer/, čo bol vlastne poddaný, ktorý vlastnil iba malú, alebo žiadnu poľnohospodársku pôdu a podželiarov, ktorí nemali dom ani pôdu a žili v podnájme. Samostatnú skupinu poddaných tvorili aj žobráci, tuláci a dedinská chudoba, ktorí nevlastnili v podstate nič a žili iba z milosti druhých. Okrem toho sa stretávame aj so skupinou ľudí, ktorí mali určité zvýhodnené postavenie v rámci poddanskej hierarchie. Jedná sa predovšetkým o mlynárov, mýtnikov, súkenníkov a ostatných remeselníkov, ktorí odovzdávali panstvu časť zo svojej remeselnej produkcie. Privilegovanou osobou bol aj kňaz.
Robotná renta spočívala okrem povinnosti odpracovať určitý počet dní v roku na majetku zemepána , aj v službách hlavne pri furmanských robotách, obrábaní viníc, nosení dreva, zvážaní sena, obrábaní chmeľníc a iné príležitostné práce. Poddaní okrem svojej práce na pánovom majetku odvádzali aj dane v podobe finančnej a naturálnej dane. Jedinou pravidelnou platbou do kráľovskej pokladnice od poddaných bola portálna daň. Táto sa platila od každej poddanskej usadlosti , ktorá mala bránu veľkú, aby do nej mohol vojsť voz naložený senom , alebo obilím. Ďalšou povinnosťou poddaného bola robotná povinnosť, voči štátu, napr. pri prácach v pohraničných pevnostiach stavbe ciest a pod. Peňažná renta – cenzus sa platila ako poplatok majiteľovi panstva a jej výška bola rôzna. Osobitným druhom poplatku bol desiatok a deviatok, ktorí spadali pod naturálnu daň.
Deviatok – naturálna renta bola povinnosť poddaného odovzdávať podiely z úrody obila, viníc, jahniat, kozliat, včiel a pod. Okrem toho odvádzali potraviny pre potreby panskej kuchyne a to vo forme masla, vajec, husí, sliepok a pod. Nepravidelné dávky odvádzali poddaní aj pri konaní snemov, vojen, svadieb, krstín a pod. Okrem dávok zemepánovi odvádzali poddaní aj cirkevné poplatky zväčša v podobe tzv. cirkevného desiatku. Ten sa odovzdával hlavný – najmä z obilnín a patril biskupovi, a tzv. malý desiatok, z jahniat, hydiny a pod .V archívnych prameňoch pomerne často nachádzame písomné dôkazy o tom, ako sa obyvatelia jednotlivých obcí snažia dosiahnuť odpustenie týchto dávok, či už z dôvodov neúrody, či tureckého nebezpečenstva, živelnej pohromy a pod. Tak je to i v prípade žiadosti mestečka Svätý Kríž nad Hronom stolici o poskytnutie daňovej úľavy pre škody spôsobené požiarom v roku 1661 z roku 1662. Na základe neustáleho tureckého ohrozovania od roku 1526 panovník odňal palatínovi určité vojenské právomoci a preniesol ich na reorganizované kapitanáty. Na území dnešného Slovenska existovali dva a to Preddunajský so sídlom v Nitre, neskôr v Šuranoch, Leviciach a Nových Zámkoch a Hornouhorský kapitanát so sídlom v Košiciach. Tento systém bol zrušený až po odchode Turkov v roku 1683. V archíve Tekovskej stolice môžeme nájsť i dokument o menovaní Stanislava Thurzu veliteľom Preddunajska v roku 1619.
Osobitnou skupinou, ktorú som spomenul v časti právnických osôb oslobodených spod stoličnej jurisdikcie patrili majetky kapitúl, konventov a iných cirkevných inštitúcií. Takýchto príslušníkov nižšej šľachty poznáme pod názvom predialisti.. V Tekovskej stolici sa s s touto vrstvou stretávame prakticky už od 13. stor., kedy začína vzrastať záujem o cirkevný majetok. Jedná sa najmä o majetky Ostrihomskej arcidiecézy na jej území. Predialisti pochádzali zo slobodného obyvateľstva, ktorému cirkevní hodnostári, alebo inštitúcie umožnili usadiť sa a užívať pridelenú pôdu protislužbou za vojenskú službu. V písomných prameňoch sú označovaní ako nobiles archiepiscopales. V Tekovskom komitáte sú predialisti doložení už od druhej polovice 13.stor. v okolí Šúšoľa, v panstve hradu Revište, V Ďarmotách nad Žitavou, Malých Šárovciach , Tekovských Lužanoch, Prestavlkoch a pod. Predialisti Ostrihomského arcibiskupstva na území Tekovskej stolice v priebehu 14. stor. majú už vlastnú samosprávu a patrili do dvoch stolíc so sídlom vo Svätom Jure a Vrábľoch. Najširší rozsah mala v 16. stor. stolica predialistov Ostrihomského arcibiskupstva v Tekove s centrom vo Vrábľoch, ku ktorej patrilo 8 lokalít/ Malý Kýr, Paňa, Dyčka, Munkad, Berín, Peleska, Ďarmoty a Čechy-Čechynce/ . Majetkové spory predialistov so svetskými i cirkevnými vlastníkmi patrili do kompetencie cirkevného a svetského súdneho systému, no spory medzi samotnými predialistami patrili pod súdnu právomoc samotnej predialistickej stolice. Čo sa týka povinností predialistov , títo boli vyňatí spod platenia všetkých daní a dávok, mali právo vykúpiť sa zo svojich previnení a disponovanie majetkami bolo viazané na súhlas Ostrihomského arcibiskupa. Vymretím rodu sa automaticky majetky vracali späť arcibiskupstvu. Vrátenie majetkov sa vzťahovalo aj na porušenia niektorých povinností, napr. vojenskej služby a pod. Na základe toho, že majetky arcibiskupstva boli roztrúsené po veľkom území, boli rozdrobené a vzdialené od sídla arcibiskupa, ktorý bol najvyšším predstaveným predialistov, vyvinula sa do konca 16. stor. inštitúcia samosprávnych celkov- predialistických stolíc. Z predstaviteľov týchto stolíc bol na prvom mieste palatín ustanovený arcibiskupom a na zasadnutiach týchto stolíc sa riešili všetky súdne a majetkoprávne spory podobne, ako tomu bolo pri kongregáciách svetských – šľachtických stolíc. Pustošenie Turkov neobišlo ani majetky arcibiskupstva. Koncom 16. stor. je doložených menej ako 150 predialistov Ostrihomského arcibiskupstva, avšak stále tvorili dôležitú časť politickej a vojenskej moci najmä ako členovia bandérií, kde spolu s familiármi ,arcibiskupskými služobníkmi a poddanými mali výrazný podiel na zabezpečovaní a ochrane uhorských záujmov v bojoch s Turkami. V archívnych prameňoch Tekovskej stolice nájdeme i písomný dokument o tom, ako sa predialisti bránili proti vymáhaniu daní Tekovskou stolicou z roku 1620. Jedná sa o Prípis stolice predialistov vo Vrábľoch vo veci ich zdanenia v obci Žitavské Ďarmoty.
Stoličný dom vo...
Župný dom v Zla...
Mapa Tekovskej ...
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43