header
Dnes je piatok 19. júl 2019
 

História

Mohyla nad Svätušou


Podhájska sa kedysi nevolala tak ako dnes. Bola rozdelená na dve menšie obce – Bellek a Svätuša. Až oveľa, oveľa neskôr sa tieto dve obce spojili, a tak vytvorili súčasnú obec Podhájsku. Náš príbeh však začína oveľa skôr, keď na našom území plienili Tatári.

Na jar, v roku 1241, do Uhorska vtrhli vojská Tatárov a pri rieke Slanej na hlavu porazili kráľovské vojsko. Bezbranná krajina bola potom vyše roka vydaná napospas barbarom z východu. Náš kráľ Belo IV. vyhlásil v kráľovstve pohotovosť.

Kráľ Belo IV. zamieril cez územie Slovenska na západ. Dostal sa do Nitry, kde si z vojakov hradnej posádky pribral posily a uchýlil sa do Viedne k rakúskemu vojvodovi Fridrichovi Svárlivému. Začiatkom roku 1242 Tatári prekročili vtedy zamrznutý Dunaj a dobyli Ostrihom.

Potom sa spojili s vojskami chána Batua. Útokom Tatárov odolali iba mocne opevnené mestá a hrady. Na Slovensku to boli Bratislava, Nitra, Trenčín, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad. Na niektorých neprístupných miestach jednoduchí ľudia spolu s hradnými rytiermi narýchlo vybudovali opevnenia, ktoré potom spoločne bránili pred útokmi Tatárov. Keď sa situácia už zdala beznádejnou, Tatári v lete 1242 z krajiny náhle odtiahli. Chán Batu totiž dostal správu o smrti veľkého chána Ögedeja, a tak sa ako jeden z možných nasledovníkov spolu s celou armádou ponáhľal zasiahnuť do bojov o následníctvo.

Dôsledky tatárskeho vpádu krajina pociťovala ešte niekoľko desiatok rokov. Miestami bola vyvraždená celá polovica obyvateľstva. Stovky osád ľahli popolom. Sedliaci zo strachu pred Tatármi prestali obrábať polia, a preto koncom roku 1242 prepukol hladomor. Hornaté oblasti boli do istej miery pred plienením Tatárov uchránené. Tatárska pohroma najťažšie postihla juhozápadné Slovensko, kde vojenské hordy vyčíňali niekoľko mesiacov. Do úplne vyľudnených miest a dedín sa v nasledujúcich rokoch prisťahovali noví osadníci.

V čase, keď Tatári plienili našu krajinu, sa podľa ústneho podania strhla preukrutná bitka kdesi pri rieke Žitave. Práve v tom čase údajne padol náčelník Tatárov. Na mieste jeho skonu mu jeho verní vybudovali hrob – mohylu. Tá mohyla stojí pri Podhájskej, v miestnej časti Svätuša. Stojí na miernom svahu a je z nej krásny výhľad na Požitavie. Dodnes ju miestny volajú Tatárháňoš čo v preklade znamená Tatársky vrch.

Nájdeme ju aj na katastrálnej mape z roku 1865 pod tým istým názvom, dokonca je tam presne zaznačená. Dnes je zarastená kríkmi a stromami, vtedy bola zrejme mohutnejšia, nezarastená a bolo vidno okolo nej val.

No odjakživa ju nenazývali Tatárskym vrchom. Na tereziánskej mape (prvé vojenské mapovanie) z roku 1782, je pri Svätuši znázornená tá istá mohyla pod názvom „Staré hradisko“. Dokonca toto hradisko malo dva kopčeky a okolo neho bol vybudovaný umelý val – priekopa.

O túto zaujímavú mohylu sa zaujímali viacerí požitavskí nadšenci. Spomeniem azda známeho odkrývača dejín Dr. Karola Markoviča, farára zo Šurian. Dokonca už v roku 1952 sa o túto mohylu zaujímal vtedajší Štátny archeologický ústav v Turčianskom Svätom Martine (dnes mesto Martin). V správe o mohyle zo dňa 17. augusta 1952 sa dočítame nasledovné: „Známa mohyla „Tatársky vrch“ má v priemere okolo 20 m, výšku asi 6 m. Okolo nej je viditeľný žľab po navŕšení. Je husto zarastená krovinami a drobnými stromkami. Z uvedených poľnohospodárskych usadlostí, i z okolitých, sú z dokopávaním svahu rozširované dvory až do blízkosti 6-8 metrov k obvodu mohyly. Prípadnému ohrozeniu zachovanému stavu mohyly rozširovaním dvorov ďalším odkopávaním svahu bolo by nutné úradne zabrániť zákazom podkopávaniu.“

Už v tom čase si archeológovia uvedomovali význam tejto mohyly, a tak chceli zabrániť tomu, aby si majitelia pozemku pod kopcom kde sa mohyla nachádzala, nerozširovali svoje dvory, a aby tak neničili túto jedinečnú pamiatku.

Od tých čias sa pri mohyle vystriedalo veľa archeológov. Záujem neprestal ani o niekoľko rokov neskôr. Dňa 6. mája 1972 sa vybrali na Požitavie osobnosti slovenskej archeológie Dr. Alexander Habovštiak, Doc. Peter Ratkoš, aby vykonali obhliadku stredovekých lokalít v katastri obcí Podhájska, Svätuša a Radava. Objekt charakterizovali ako stredoveký vežovitý hrádok, hradisko alebo sakrálnu stavbu.

V správe o obhliadke z 12. mája 1972 sa môžeme dočítať nasledovné: „Na vyvýšenom mieste stojí vežovitý hrádok, v zmienkach archívu AÚ SAV ako „mohyla“. Objekt je výborne zachovaný. Má kruhový pôdorys o priemere pri úpätí 25 m, výšku 6-8 m a na temene plošinu o priemere cca 10m; jej okraj je po celom obvode mierne vyvýšený. Celý hrádok je umelo vyvýšený; priekopa, ktorá vznikla jeho navážaním, je dobre zreteľná po celom obvode zrezaného kužeľa. Zdá sa, že na tejto lokalite sú predpoklady zachytiť aj prípadné zvyšky centrálnej stavby na kužeľovitej vyvýšenine. V okolí hrádku sú aj náznaky nízkeho valu obopínajúceho asi elipsovitú plochu...“

Ďalej sa v liste dočítame, že svahy pahorkatiny zvažujúce sa k dedine boli v tom čase dosť narušené, nakoľko sa obyvatelia Svätuše rozhodli rozširovať svoje dvory zásahom do svahu. Keď však obyvatelia Svätuše zrezávali svah, narazili na kostry. Tie boli viditeľné v hĺbke 60-140 cm. V niektorých prípadoch dokonca boli kostry nad sebou. Archeológovia predpokladajú, že by mohlo ísť o pozostatky stredovekého cintorína, ktorý trval až od 17.-18. storočia. Niekde v týchto miestach sa našla čelenka vraj zo 17.-18. storočia. Na tereziánskej mape z roku 1782 je pri mohyle zaznačený kríž čo by mohlo naznačovať, že v skutočnosti tu naozaj stál cintorín.

V správe o obhliadke z roku 1972 archeológovia uvádzajú, že by cintorín mohol mať súvis so zaniknutou cirkevnou stavbou. Súčasný kostol vo Svätuši bol vybudovaný až začiatkom 20. storočia. Dodnes sa nezachovali žiadne záznamy, že by vo Svätuši stál starší kostol. V strede obce sa nachádzala iba malá kaplnka, ktorá slúžila iba ako provizórna modlitebňa. Archeológovia predpokladali, že nad Svätušou sa nachádzala stredoveká cirkevná stavba a naznačuje tomu aj názov osady z roku 1156, kedy sa Svätuša nazývala Scentuza.

Povrchovým zberom archeológovia našli na vonkajšej strane priekopy zopár črepín z laténskej a včasnostredovekej kultúry (11.-12. stor.).

Stará mapa z ro...
Súčasný stav po...
Mohyla nad Svät...
Na vrchu je cel...
...vďaka požita...
V teréne môžeme...
Tatárháňoš (moh...
Kostolík - Svät...
Ľudské kosti z ...
Rez cintorínom ...
Staré hradisko ...

Použitá literatúra a pramene:
List z 3. septembra 1952 (Štátny archeologický ústav v Turčianskom sv. Martine)
List – správa o obhliadke z 12. mája 1972 (Archeologický ústav SAV Nitra)
Spomienky pani Margity Péteryovej z Podhájskej
Informácie o Tatároch sú použité zo stránky www.referaty.sk - "Skaza v Uhorsku: Tatári"
Ďakujem Jánovi Hindickému za informácie ohľadne mohyly.
Share
© Ľuboš Trubíni 11. máj 2010
Joomla SEO by MijoSEF

NOVINKA

 

Najčítanješie články

Najnovšie komentáre