Poľnohospodárstvo na Požitavsku (2) Historické informácie o poľnohospodárstve Požitavska

Na našom území, v časoch Veľkej Moravy, patrili pozemky kráľovi a cirkvi. Aj v počiatkoch vzniku Uhorska, cudzinci zo Západu, ktorí navštívili našu krajinu nevedeli pochopiť zmenu, ktorá sa udiala.

V polovici 10. storočia navštívil naše územie španielsky obchodník a diplomat Ibráhím ibn Jackúb, ktorý si zaznamenal nasledovné údaje o našich predkoch: „Slovania sejú dva razy do roka, v lete a na jar, a majú dve úrody. Sejú väčšinou proso. Keď je žatva, naberú z prosného semena na lyžicu, zdvihnú lyžicu k nebu a povedia: „Pane, Ty si naším živiteľom, dožič nám bohatú žatvu!“ Ich zimy sú zdravé, najmä ak sú tuhé. Horúčavy Slovanom škodia. V ich záhradách rastú jablone, hrušky a slivky. Namiesto vína pijú medovinu. Nejedia kurence, lebo si myslia, že im spôsobujú vyrážky. S obľubou však jedia kravské a husacie mäso.“
Križiacke výpravy, ktoré prechádzali našim územím so závisťou spomínali blahobyt obyvateľov, plné stodoly, ohromné sklady obilia a veľké stáda. Blahobyt obyvateľstva už pred rokom 1000 spôsobil, že na naše územie sa hrnuli zahraniční obchodníci (najmä židia). Po porážke zadunajských pohanov roku 1061 nastal pokoj nielen v Nitriansku, ale i na Požitavsku. Roku 1075, keď byzanský cisár Michal VII. korunoval Gejzu za uhorského kráľa, ten daroval pri tejto príležitosti opátstvu vo Svätom Beňadiku niektoré územia Požitavska. Dokonca sa v listine z roku 1075 spomínajú cudzí obyvatelia Pečenehovia, ktorí boli nasadení do Tesár nad Žitavou a Bešeňovej ako vojenská ochrana Nitrianského kráľovstva pred bezbožnými Maďarmi, boli darovaní „ad arandum – na oranie“ čiže pre poľnohospodársku činnosť kláštora. Táto správa naznačuje, že obava z nebezpečenstva porážkou bezbožných Maďarov pominula a cudzie, vojenské oddiely, ktoré boli postrachom „bezbožníkov“ sa museli preorientovať na poľnohospodárstvo.
V okolí Zlatých Moraviec okrem Pečenehov vojenskú činnosť vykonávali aj kresťanskí Kumáni, ktorí boli okrem Moraviec (Chyzeroviec a v ďalších zaniknutých osadách) usídlení ešte v nemčinianskej Rohožnici a Vozokanoch. Niektoré správy o našich predkoch sa môžeme z tohto obdobia dozvedieť z pobytu českého kronikára Kozmasa (dekan pražskej kapituly) na Nitriansku v roku 1099.

V zoborskej listine z roku 1113 sa objavil prvý slovenský názov „chleb“, ktorý používame aj po 1000 rokoch. Aj napriek prijatiu latinčiny domáci obyvatelia používali ľudový jazyk, ktorého viaceré slová sa zachovali do dnešnej doby. Na našom území sa oddávna pestovali obiloviny, ľan, konope, rozšírený bol chov ošípaných, oviec a dobytka.
Záujem o bane a rybolov zamestnávali pracovité ruky našich praotcov a bol zdrojom obživy pre bohatých i chudobných. Poľnohospodárstvo je základom aj manufaktúrnej výroby, lebo plody prírody sú surovinou pre remeslá (ľan, konope atď).

Poľnohospodársku pôdu, lesy a rybníky vlastnili v stredoveku predovšetkým panovnícke rody, cirkev a šľachta. Len malá časť slúžila pre spoločné pastvy v obecnej držbe – poruky. Mnohé dediny v stredoveku mali svoje spoločné pasienky, lúky a les, ktoré spravidla využívali ako spoločné dedinské vlastníctvo - občina. Neskôr mnohé výnosné pasienky obhospodarovali kláštory a zemepáni a rozvinula sa dobytkárska veľkovýroba. Aj rybárstvo malo už pred rokom 1000 tradíciu a ryby sa podieľali na výžive ľudu a konzumovali sa najmä v pôstnom období. Rybári v oblasti Požitavska sa s pomínajú v listine pápeža Inocenta III. z roku 1209, potvrdzujúcej majetky kláštora vo Svätom Beňadiku a to v ústi Žitavy.

Panovníkovi, aristokracii a cirkvi po celý stredovek patrili aj dediny a ich ľud. Podľa feudálneho práva sedliaci neboli vlastníkmi pôdy, ale nájomcami a užívateľmi a za to platili dane. A čím sa naši obyvatelia v stredoveku živili? Konzumovali chlieb, strukoviny, ovsenú kašu, zeleninu, kapustu, mlieko, ovocie (v zime sušené), mäso zvierat, ktoré lovili, alebo chovali. Dobytok sa vyvážal aj do Česka, Rakúska i Talianska.
Aj sloboda našich roľníkov bola vrtkavá. Turecká invázia s rabovacími nájazdmi aj „uhorských spolubratov“ spôsobila utrpenie našim roľníkom na dve storočia. Turci žili z poplatkov poddaných. Platilo sa takmer za všetko. Za dom, za domáce zvieratá, za právo na pastvu, za drevo, dokonca aj za sobášne právo 40 akče (za vdovu iba polovicu). Podľa tureckých daňových súpisov môžeme zistiť orientáciu požitavských obcí už v roku 1664.

Pšenicu a zmiešané obiloviny pestovali takmer všetky obce Požitavska. Vinohradníctvom sa zaoberali obce Červený Hrádok, Choča, Beša, Horný Ohaj, Hostie, Mankovce, Nemčiňany, Nevidzany, Obyce, Slepčany, Sľažany, Tajná, Volkovce, Vráble, Veľké Vozokany, Žikava. Ovce chovali v Červenom Hrádku, na Choči, v Beši, v Hostiach, Malých Vozokanoch, Mankovciach, Obyciach, Tekovských Nemciach, v Tesároch i Mlyňanoch, vo Vrábľoch, na Žikave a ďalších obciach.

Včelárstvom sa zaoberali v Červenom Hrádku, na Choči, v Beši, v Hostiach, Hornom Ohaji, Malých a Veľkých Vozokanoch, Mankovciach, Nemčiňanoch, Nevidzanoch, Obyciach, Slepčanoch, Slažanoch, Tajnej, Tekovských Nemciach, Tesároch a Mlyňanoch, Volkovciach, Vrábľoch, Žikave a ďalších. Ošípané a dobytok chovali takmer všetky obce Požitavska. Fazuľu a hrach, ľan a konope pestovali v Hornom Ohaji, v Nevidzanoch, vo Vrábľoch, Tekovských Nemciach. Vodné mlyny boli v Červenom Hrádku (1-kolesový s ½-ročnou prevádzkou), na Choči (1-kolesový s1/2-ročnou prevádzkou), Hornom Ohaji (2-kolesový, druhý mlyn 2-kolesový sa nepoužíval), v Hostiach (?), v Malých Vozokanoch (nebol zdanený), v Rohožnici (1-kolesový, s ½ ročnou prevádzkou), Nevidzanoch (2-kolesový), v Obyciach (1-kolesový, celoročná prevádzka), Slepčanoch - 2 mlyny, (1-kolesový, ½ ročná prevádzka), Volkovce-Závada (1/2 ročná prevádzka), Veľkých Vozokanoch (1-kolesový, celoročná prevádzka), Vrábľoch (3-kolesový), Tekovských Nemciach, Tesároch (4-kolesový mlyn!) a Mlyňanoch a ďalších obciach. Drevo sa ťažilo tiež vo všetkých obciach Požitavska. Rybolov bol v Hornom Ohaji.
Sloboda roľníkov bola obmedzovaná. Ešte aj v 16. storočí si poddaní mohli dať vyštudovať svojich synov len so súhlasom vrchnosti. Niektoré vrchnosti zabraňovali svojim poddaným dávať synov na remeslá a dokonca obmedzovali uzatvárať sobáš s partnerom z cudzieho panstva. V čase nevoľníctva a poddanstva bolo povinnosťou pracovať bez nároku na odmenu osobne, alebo vlastným záprahom 100 až 150 dní v roku. Ku zrušeniu nevoľníctva došlo v roku 1781 za Jozefa II. (vo Francúzsku r. 1789, v Nemecku r. 1807-8 v cárskom Rusku až r. 1861). K zrušeniu roboty a k zrušeniu cirkevných desiatkov došlo až v roku 1848.

Horal:
Stav roľnícky

Okrem stavu roľníckeho,
Sotva nájdeš zvláštneho:
Roľník seje, roľník bráni,
Prácu jeho Pán Boh chráni.

Stav roľnícky, strom zelený
V tvrdej zemi zasadený:
V korune mu včelky hudú,
Na konároch jabká budú.

Hoc na mieste strom ten stojí,
Nehlivie on na pokoji,
Lež kývať sa neprestáva,
Boh ho pritom požehnáva.

A tak na tom mieste, kde je,
Roľník orie, roľník seje:
On i zlatú žatvu má tu;
On je i pevný základ štátu

(Pútnik svätovojtešský rok 1932)