André von Godin: Môj otec bol veľmi ľudský

Vaše detstvo ste prežili vo Vrábľoch. Aké boli vtedy Vráble? Kde ste bývali? A akí boli vaši kamaráti?
Rodina Godinovcov bývala už niekoľko desaťročí vo Vrábľoch na Hlavnej ulici č. 3, neďaleko, vlastne v susedstve s farským úradom a kostolom. V nedeľu po svätej omši ľudia vychádzali z kostola v skupinkách sa zhrmažďovali na veľkom priestranstve pred naším domom. Ľudia boli oblečení sviatočne v tmavých šatách aj v krojoch a debatovali o všetkom možnom. O chvíľu prišiel obecný „bubeník“, krátko zabubnoval, všetko stíchlo a bolo počuť len bubeníka, ktorý prečítal úradné správy a novosti. Na koniec znova zabubnoval a bolo zase počuť ľudský šum a pomaličky sa rozchádzajuci dav ľudí pobral domov na sviatočný obed. Keď si odmyslíme II. svet. vojnu, boli to predsa len pekné časy a nie len pre nás deti.
Moje detstvo som prežil z veľkej časti aj vo Vrábľoch, ale veľkú časť aj v cudzine - po celej Európe. Pretože môj otec pôsobil ako operný spevák v štátnej opere vo Viedni a okrem toho tiež hosťoval po celej Európe, kde sme my deti cestovali spolu. Vráble boli vtedy úplne iné, videné očami 5-13 ročným chlapcov. Bolo akosi živo, mali sme dobrý spoločenský život, aj deti a mládež sa spolu schádzali, spoločné hry a akcie, schôdzky atď. Spomínam tiež na pravidelný veľký trh so zeleninou a ovocím a drobnou zverinou (žijúcou), kde sa schádzali pestovatelia a chovatelia až z ďalekého okolia. Tento trh sa konal v uličke medzi Hlavnou ulicou a Žitavskou vedľa Galambiovských (bývalá vrábeľská reštaurácia).

Váš otec je azda najslávnejším Vrábľanom za posledných sto rokov, ktorý sa preslávil po celej Európe. Akým bol otcom a čo ste na ňom najviac obdivovali?
Náš otec bol v tej dobe vychýreným operným spevákom po celej Európe a bol neskoršie tiež pozvaný do Metropolitnej opery v New Yorku. Bohužial k tomu už nedošlo, lebo medzitým vypukla vojna medzi USA a vtedajším Nemeckom. Môj otec bol veľmi ľudský a mierumilvný človek, ale to neznamená, že som sem-tam nedostal jednu na sedaciu časť, keď som si to zaslúžil. Ale to bolo vzácne. On každému a všade pomáhal, kde to bolo nutné a potrebné. Však ono bolo aj vtedy dosť chudobnejších ľudí.

Vaši predkovia pochádzajú zo slávneho rodu de Süteö, de Benkovič a samozrejme de Godin. Málokto sa môže pochváliť, že pochádza zo slávneho šľachtického rodu. Zaujímate sa o históriu svojich predkov?
O históriu sa zaujímam všeobecne, nie len o našom rode. Už veľa rokov hľadám po archívoch, nie len na Slovensku, ale aj v susedných štátoch, lebo aj tam žili rodiny mojich predkov. Je to časovo veľmi dlhé a náročné hľadanie lebo mnoho matrík sa počas vojny stratilo alebo zničilo a napokon som tiež dosť ďaleko od týchto inštitúcii.
Napríklad málokto vie, že moja mamička bola v 30-tych rokoch 20. storočia veľmi nadaná koncertná a operná speváčka a dlhodobá žiačka veľmi slávnej speváčky Emmy Destinnovej, ktorá vystupovala s Carusom v Metropolitnej opere v New Yorku.

I keď v súčastnosti žijete v Nemecku, nezabudli ste hovoriť ani písať po Slovensky. Ovládajú vaše deti slovenský jazyk?
Slovenský jazyk som nezabudol aj keď mám trochu ťažkosti s gramatikou, lebo sa mi pletie s českou gramatikou. Moja manželka pochádza z Čiech. Okrem toho ovládam ešte iné jazyky, a tak cvičím všetky po troške pokiaľ môžem. Naše dve dcéry vyrastali v našej rodine vlastne trojjazyčne a dobre sa dohovoria v Čechách aj na Slovensku.

Spomeniete si na nejakú vtipnú príhodu z detstva, ktorú ste prežili vo Vrábľoch?
Na vtipnú príhodu sa ťažko rozpamätávam, ale spomínam na jednu charakteristickú postavu vo Vrábľoch a bola známa všade na okolí. Išlo o “Erži” - cigánku. Bola to pravá kočovná cigánka, s dlhou a širokou sukňou, s dlhšími rozčuchanými vlasmi a neovplývala zrovna čistotou, ale vždy bola v dobrej nálade a chodila veľmi často k nám zadným hospodárskym dvorom k domu číslo 3. V ruke držala hrniec (kastrol) a moji rodičia jej v kuchyni vždy naplnili hrniec jedlom. Veľmi dlho sa vybavovala a môjmu otcovi zakaždým veštila z ruky a vždy to isté, okrem iného tiež, že ”až budete starý, budete chodiť o palici!“ A nakoniec sa všetci tomu smiali. Dalo by sa toho povedať veľmi veľa, ale to by som rovno mohol napísať román spomienok.