header
Dnes je štvrtok 20. jún 2019
 

Neukazuj prstom na oblohu

Každý človek v minulosti veril, že hviezdy na oblohe sú duše ľudí. Keď sa objaví nová hviezda, vznikol nový život, keď zhasla hviezda, niekto zomrel. Dlho platilo pravidlo, aby ľudia neukazovali na oblohu prstom, mohli by tak náhodou ukázať na tú svoju hviezdu, a do roka by zomreli. Tiež sa verilo, že ak hviezda padala, niekto práve vtedy zomieral.

Zo starých písomných správ, ale aj z archeologických objavov vieme, že naši predkovia mŕtvych spočiatku spaľovali. Až od 6. storočia po Kr. začína spaľovanie mŕtvych ustupovať a na rad prichádzajú kostrové hroby. Z písomných prameňov vieme len toľko, že Slovania prejavovali k ohňu neuveriteľne veľkú úctu a na základe toho predpokladáme, že mu pripisovali magickú alebo očistnú, prípadne ochrannú funkciu. Dozvukom tejto úcty k ohňu bolo neskôr vykiadzanie truhly, pálenie ohňov na hroboch a najnovšie tradícia pálenia sviečok na „Dušičky". Dlho však boli tieto rituály zakazované Cirkvou, hoci samotná Cirkev mnohé zvyky prebrala z pohanských čias a upravila ich do inej podoby.

Smrť človeka a jeho pohreb bol už oddávna spojený s magickými a rituálnymi praktikami. Tieto praktiky boli veľmi dôležité a mali za úlohu mŕtveho úplne oddeliť zo sveta, teda aby nemal žiadne väzby s okolitým svetom. Slúžili aj na to, aby uspokojili duše zosnulých. Odchod človeka do večnosti u našich predkov, Slovanov, bol plný hlučných zábav, sprevádzaný hodovaním, spevom a tancom. Naši predkovia počas pohrebu chceli mŕtveho potešiť. Až kresťanstvo začalo uplatňovať dôstojné vnímanie tejto udalosti, „diabolské piesne" nahradili kresťanskými, žarty a smiech sa zmenil na vážne rozhovory.

Existovalo množstvo povier, na základe ktorých človek vedel, kedy kto umrie. Medzi prvých zapisovateľov rituálu smrti a pochovávania patril aj Krištof Chorvát, kňaz a etnograf. V Slovenských pohľadoch z rokov 1894 – 1895 uverejnil niekoľko štúdií z jednotlivých kútov Slovenska o spôsobe pochovávania. Nazrime teraz do nich.

Znamením smrti nemocného bolo, ak svieca pri ňom temno horela alebo ak v blízkosti domu, kde chorý ležal, zapískal kuvik či sova. Podobne sa smrť predpovedala aj pri rodinných udalostiach. Ak by prvorodenému dieťaťu dali také krstné meno, aké mal otec alebo matka, skoro by umrelo. Kto v prvú noc u mladomanželov zaspal, ten prvý zomrel a pod. Tiež hmla na Štedrý večer zvestovala častú smrť alebo mor v obci. Ďalšími znameniami blízkej smrti bolo, ak nábytok vŕzgal, ak hodiny zastali, zrkadlo alebo obraz sa pohol alebo spadol.

Každý človek v tom čase veril, že hviezdy na oblohe sú duše ľudí. Keď sa objaví nová hviezda, vznikol nový život, keď zhasla hviezda, niekto zomrel. Dlho platilo pravidlo, aby ľudia neukazovali na oblohu prstom, mohli by tak náhodou ukázať na tú svoju hviezdu, a do roka by zomreli. Tiež sa verilo, že ak hviezda padala, niekto práve vtedy zomieral.

Už v minulosti sa v niektorých kútoch Slovenska ľudia pokúšali prebrať mŕtveho k životu. Krištof Chorvát o tom píše nasledovne: „...zavše kričia a vodou ho fŕkajú, aby ho „prebrali"; ale i „prebraný" žije najviac dvadsaťštyri hodín."

Vo všeobecnosti platilo ukladanie mŕtveho na zem. Za ten čas okolostojaci ticho plakali a potichu sa modlili, pretože keby tieto úkony robili nahlas, mohli by mu sťažiť smrť. Smrť by si po neho neprišla. Kto ťažko skonával, zapíjal si z odvaru „Rozlúčsveta". Niekedy mu dávali napiť aj z levandule. Príčiny ťažkého umierania sa vysvetľovali rôznym spôsobom. Ľudia verili, že ten kto mal na zemi smrteľný hriech, umieral veľmi ťažko, podobne ako bosorky či čarodejnice. Teda ako kto žil, tak aj umrel. Samotná smrť sa vysvetľovala v predstavách ľudu tiež rôznym spôsobom. Smrť alebo smrtka bola poverová bytosť, ktorá chodila po domoch a odvádzala si ľudí na večnosť. Väčšinou si ju ľudia predstavovali ako ženu zahalenú v bielom. Nedalo sa pred ňou uniknúť. Vedela sa dostať cez zatvorené okná, cez dvere a zámky. Dokázala sa premeniť na zviera – hus, žabu, psa, mačku... Aj táto bytosť – smrtka – pochádza ešte z pohanských čias.

Smrť nastáva po odlúčení sa fyzického tela od duše. Pohanskí Slovania verili, že duša má podobu vtáka, najčastejšie holubice, ale aj bieleho oblaku. Až kresťanstvo začalo uplatňovať názor, že duša je neviditeľná, nehmotná. Po smrti človeka sa okamžite pristupovalo k zatlačeniu očí. Bol to veľmi dôležitý rituál, pretože ak by ich mal otvorené, mohol by niekoho zobrať zo sebou. Neskôr sa to vysvetlilo tak, že na mŕtveho s otvorenými očami je zlý pohľad. Hneď po tomto úkone nastalo umývanie zosnulého. Tento akt nemal význam hygienický, ale skôr magický alebo očistný. Nádobu, ktorou ho umyli museli však rozbiť. Podobne ako aj ostatné veci, ktoré prišli do styku s mŕtvym, sa považovali za škodlivé, museli byť spálené (uterák, ktorým umývali telo, perina ktorou bol zakrytý, hrebeň, s ktorým sa česal...), aby s týmito vecami neprišli do kontaktu živí. Mohli by ťažko ochorieť. Ľudia verili, že keby niečo porušili, mohol by ich nebožtík mátať v noci.

Vystretie mŕtveho malo tiež svoj rituál. Oblečenie v truhle naznačovalo jeho postavenie, či už to bol gazda, gazdiná, poľovník alebo baník a podobne. V izbe, kde bol mŕtvy vystretý, dali pod rakvu zvyčajne nádobu s vodou, s octom alebo celým vajcom, cez zimu ľad, aby sa mŕtvola nenadula. Topánky sa zvyčajne neobúvali. Ľudia sa báli, že by počuli ducha klopkať opätkami. Do rakvy sa nedávali ani železné predmety, pretože železo má dlhú trvácnosť. No skôr to súviselo z obavy, že sa telo nerozloží. Krištof Chorvát o predprípravách na pohreb píše: „Jestliže je telo zdrevenelé, treba len krstným menom naň zavolať, a môže ho pohybovať ako chce. Len strigy a strigôni nezdrevenejú /.../ Mŕtvy musí vždy ležať vystretý nohami k dverám obrátený. Obrazy, a zvlášte zrkadlá, zastierajú niečim, lebo by sa v nich mŕtvy ukázal. I hodiny zastavujú..." Ak by mŕtveho položili hlavou k dverám, určite by sa zmenil na vlkolaka.
Ďalším problémom bolo navrátenie sa mŕtveho na svet, pokiaľ išlo o nezvyčajného človeka. Väčšinou to boli ľudia, ktorí zomreli neprirodzenou smrťou. Títo mŕtvi, ako sme už spomínali, počas vystretia nezmeraveli. Obavy z návratu sa riešili viacerými spôsobmi. Jednak vkladaním rôznych predmetov do truhly – cesnak, bodľačie, mak, klince, podkovy – a jednak vykonaním ochranných opatrení. Tie boli oveľa drsnejšie.

Tak napríklad, aby sa mŕtvy už nezjavoval, pribili mu odev alebo časť tela klincom o rakvu, prípadne mu prebili klinom srdce, zaväzovali ruky a nohy, alebo pochovali mŕtvolu dolu tvárou. Vo všeobecnosti platilo, že ak sa mŕtvy zjavuje, treba ho prežehnať krížom. Starí Germáni pochovávali týchto ľudí do bažiny, na ich telá hádzali prútie. Archeológovia v škandinávskych rašeliniskách odhalili telá pokryté vetvami, polenami alebo kamením, boli často s odrezanou hlavou a pochovaní nohami hore.

Requiescant in pace znamená – nech odpočíva v pokoji

Heslo Requiescat in pace, naznačuje aby nebožtík odpočíval v pokoji, t. j. aby nerušil živých, aby sa nevrátil. Cirkev, namiesto rituálnych opatrení zaťažením mŕtveho predmetmi v hrobe, začala uplatňovať kropenie svätenou vodou.

V 17. storočí sa bežne pochovávalo už v deň úmrtia alebo hneď na druhý deň. Tereziánske nariadenie však zaviedlo do praxe pochovávanie až na tretí deň. Veľakrát sa totiž stalo, že sa zdanlivo „mŕtvy" prebudil v hrobe. Aj vo Vrábľoch v minulosti pri exhumácií našli mŕtvolu otočenú na bok. Nebožtík sa zrejme prebudil už pochovaný a udusil sa. Toto nariadenie však mnohým nevyhovovalo, hlavne v období leta, kedy sa mŕtvola rýchlejšie rozkladala. Niektoré pramene dokonca naznačujú, že v minulosti sa pochovávalo v noci.

Už sme si hovorili o tom, že ľudia, ktorí zomreli neprirodzenou smrťou boli zvlášť nebezpeční pre ostatných ľudí. K takýmto ľuďom patrili aj samovrahovia. Nemali právo byť pochovaní na cintoríne medzi ostatnými, a tak ich pochovávali mimo obce, na hranici chotárov, no neskôr ich pochovávali pri plote cintorína. Boli pochovaní bez kňaza a hrob im nikdy neoznačili, aby čo najrýchlejšie splynul s okolím. Až v druhej polovici 20. storočia zmenila cirkev svoj názor na samovrahov.
V 7. storočí Slovania ešte nepoznali pojem cintorín. Svojich blízkych preto pochovávali kamkoľvek do hájov, lesov alebo polí. Prvé cintoríny sa objavovali v okolí kostolov, pretože to nariadili prví uhorskí králi. Ale aj tak sa tieto príkazy ešte dlho nedodržiavali. Dokonca na gemerskom Horehroní trval pohanský zvyk pochovávania do hájov pod stromy až do 17. storočia. Napríklad pôvodný cintorín vo Vrábľoch sa nachádzal na mieste súčasného kostolného námestia. Až neskôr ho presunuli na okraj mesta (dnes priestor medzi Hliníkovou a Družstevnou ulicou).

V súvislosti s predstavou Slovanov, že ľudská duša má podobu vtáka, ľudia praktizovali vysádzanie stromov na cintorínoch. Pretože strom symbolizoval sídlo duší. A vôbec, strom je jeden z najstarších pomníkov na hrobe. Od 16. storočia sa začala praktizovať výstavba cintorína mimo obce, ktorá sa všade neuplatňovala. Až v roku 1876 vyšiel zákon, ktorý zakazoval zakladanie cintorínov okolo kostolov. V minulosti sa o hroby ľudia nestarali tak ako dnes. Hroby boli často neoznačené, zarastené trávou a mnohé cintoríny boli neohradené.

Použitá literatúra a pramene:
Botík, J.: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku, 2001.
Chorvát, K.: Smrť, pohrab..., Slovenské pohľady. 1894 – 1895
Z rozprávania pamätníkov na Požitaví v rokoch 1998-2001 zapísal Ľuboš Trubíni

Fotografie: Ľuboš Trubíni, 2013

Veľké Chyndice
Cintorín vo Vrá...
Hrob
Hrob v Nemčiňan...
Cintorín v Podh...
Cintorín v Podh...

Share
© Ľuboš Trubíni 02. november 2013
Joomla SEO by MijoSEF

NOVINKA

 

Najnovšie komentáre

  • Zdielam rovnaki nazor

    Viac...

    Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43
  • Môj partner a ja narazil sem strana a myslel som, môže tiež blog skontrolovaťto. Páči sa mi, čo ...

    Viac...

    Rudolf 29.08.2014 00:28
  • Čitateľ, ak máte skutočne záujem o informáciu, kontakt na mňa nájdete v sekcii o autoroch. Ja absolutne ...

    Viac...

    Ondrej Valach 26.08.2014 14:15
  • potom by to chcelo opravit tento clanok pretoze je zavádzajuci

    Viac...

    citatel 26.08.2014 06:58
  • to že hranicou je žitava je velmi zjednodušené tvrdenie...Včel ár patrí 100% k Pohronskému inovcu

    Viac...

    mišo 26.08.2014 05:12