Raky a rakačky v Machulinciach

Chytanie rakov (Astacus) bolo popri kúpaní v Žitave najobľúbenejšou zábavou letných prázdnin detských čias. Skupiny chlapcov (ani dievčatá neboli výnimkou), sa počas letných teplých dní, bosí brodili Žitavou alebo Mlynským potokom v Machulinciach. Nadvihovali ploské (šlapkaté) kamene, rukami vnikali pod balvany a do dier v pobrežných koreňoch jelší, vŕb a hľadali raky. Nachádzali ich hmatom. Často aj pricviknutím v račom klepete. Bolo to o odvahe, aj kumšte. Najmä ich vytiahnuť celé (nielen klepetá) a víťazne zdvihnúť v ruke nad hlavu: „pozrite, akého som chytil!“

Ulovené raky hneď „šacovali“: „...ten je malý, to je mäkkýš (rak s mäkkým pancierom počas jeho výmeny – zvliekania pri raste), to je vajčiak ( samička s vajíčkami alebo sa liahnucimi ráčikmi na spodnej strane chvosta)“.Také sa vracali do vody. To sa dodržiavalo. Posmech alebo pohŕdanie nestál za to.

Pri šmátraní v dierach pod koreňmi, či kameňmi neraz narazili aj na ryby. Za účasti celej skupiny rukami zaistili únik ryby a výsledkom bol ulovený pekný jalec alebo belica. Nezriedka sa stávalo, že namiesto ryby vytiahli užovku. Ulovené ryby nosil nosič na kvačke z konárika jelši, navlieknuté cez žiabre a ústa.

Nielen chlapci, ale aj mládenci chodievali na raky. Bývali to hlučné a veselé partie. Ich nosič okrem starého kýbla na raky nosil aj demižón vína, ktorým sa počas lovu „osviežovali“. Týmto sa chlapci po skúsenostiach s nimi vyhýbali a radšej prešli na druhý breh Žitavy alebo ich obišli, aby sa vyhli ich kontrole úlovkov a zhabaniu tých najkrajších.

O Mlynský potok v Machulinciach sa starali mlynári troch mlynov a každoročne ho v lete čistili od nánosov bahna a piesku. Predtým vodu odstavili. Nastal čas lovu. Voda zostala len v priehlbinách. Tam sa zhromažďovali jalce, belice, ale aj pstruhy. Raky vyliezali alebo len vykúkali z dier a boli ľahkou korisťou.

Časom sa starší chlapci naučili chytať raky aj z brehu – v suchu a aj v studenej vode. Palicu, najlepšie z liesky alebo svíbu, na hrubšom konci nožíkom rozštiepili. Do rozštepu vložili návnadu. Niekedy to bola koža z údenej slaninky alebo rybka (pĺž či piskáč) pripečená na ohníku, či ponechaná na slnku, aby lepšie voňala. Návnadu zaistili proti vypadnutiu, aj rýchlemu obžratiu omotaným špagátom. Takto pripravenú udicu opatrne a pomaly spustili do vody, pred račie diery – tie, skúsenejší poznali, odhadli, aj videli v plytkej vode na vzhľade dna. Často aj trčiace „fúzy“ (tykadlá) rakov.

Po trpezlivom a pokojnom čakaní lovec zacítil, niekedy videl, ako sa rak uchytil klepetami na udicu a začal žrať návnadu. Opatrným odpútaním raka od pevného dna či brehu, pomalým zdvihnutím udici jednou rukou až k hladine a druhou rukou nenápadným vkĺznutím do vody, raka uchopil za hlavohruď. Bol to kumšt: poznať miesta, zvoliť návnadu, správať sa ako trpezlivý lovec pri čakaní a dolapení koristi.

Po spoločnom love si úlovok zoradili podľa veľkosti: raky aj ryby. Chlapci zoradení podľa veku alebo schopností, na konci nosič, si vyberali jeden za druhým úlovky. To už mali založený a rozhorený oheň a mohlo sa opekať.

Rakom odstránili črevo z chvosta vykrútením stredného dielu chvostového vejárika a jeho vytiahnutím. Raky položili na žeravé uhlíky a dávali pozor, aby sa upiekli rovnomerne a nespálili sa. Upečený rak sa sfarbil do červena a bol „červený ako rak“.

Po vychladnutí sa pustili do nich. Začiatočníci pozorovali ako skúsení rakári vykrútili klepetá, ich čeľuste roztiahli, až sa pohyblivá časť vykĺbila. Zubami načali jednu stranu klepeta a prstami opatrne roztiahli a rozlúpili pancier. Výsledkom bolo uvoľnené mäsko. Bolo najväčším potešením z rakačky. Chvost vykrútením oddelili od hlavohrude. Jednu stranu chvosta nahryznutím načali tak, aby sa dal prstami roztvoriť a obsah vybrať. Pokiaľ sa nepodarilo odstrániť črevo pred pečením (niekedy sa pretrhlo, zostalo celé, alebo jeho časť v chvoste), odstránili ho po upečení.
Pre mnohých to stačilo: klepetá a chvost. Niektorí pokračovali a došli k tomu najlepšiemu, ako hovorili. Hlavohruď jednou rukou chytili za nohy, druhou za hornú časť panciera a ťahom ju roztvorili. Vnútorný obsah vcucli (vsali) do úst ako najväčšiu pochúťku.

V ostatkoch hlavohrude často zaujali ako zaujímavosť aj dva biele kamienky šošovkovitého tvaru. Boli to nazhromaždené minerálne látky potrebné na tvorbu nového panciera pri zvliekaní – výmeny panciera za väčší.

Raky sa zjedli a spokojnosť sa prejavila smiechom, keď ukazovali prstami na toho najmenšieho, špinavého až po uši od uhlíkov z dreva a pripálených nôh rakov. „Ale aj vy ste ako čerti na Mikuláša“ smial sa aj on.

PS:
Naše raky na hornom Požitaví prežili v potokoch tečúcich v horách Tribeča a Pohronského Inovca, po prvú obec, chránené pred znečistenými vodami. Ale ani tu nie sú v bezpečí. Decimuje ich račí mor (Aphanomyces astaci) u nás, aj všade vo svete. Medzi rakmi je rozšírený aj kanibalizmus. Poškodené klepetá sú toho dôkazom.